Koktail

Stálica lahôdkovej kuchyne chodí do slovenských a českých kuchýň na vandrovku každý deň. Od Medzilaboriec až po Aš ju skrátka zbožňujeme. Teraz sa však ocitlo na veľkom rázcestí, bude ďalej vandrovať len inncognito?

Talianska, španielska, grécka, mexická, thajská, francúzska, indická a samozrejme aj kuchyne našich susedov nie sú neznáme ani bežným slovenským labužníkom. Horšie by sme pochodili v prípade menej slávnych gastronómií. Povedzme, o nórskom kulináriu, o tamojších národných jedlách a zvyklostiach... o tých vieme skutočne málo. Aj to bol dôvod, prečo sme

... toho vraj čaká zlý rok. Aspoň tak to vraveli poľské prababičky. Žeby sme to skúsili? Veď záver fašiangov sa už blíži aby napokon na Popolcovú alebo Škaredú stredu (v tomto roku 14. februára) nastúpila náročná diétka. Bude trvať štyridsať dní, kým opäť zasadneme k bohatému veľkonočnému stolu. Teda samozrejme, v prípade, že ctíme zvyky našich prababičiek a že po 

Hertník, Hervartov, Kríže, Mokroluh, Richvald, Rokytov, Šiba, Tarnov. Väčšine Slovákov tieto názvy obcí nič nehovoria. Ale keď k nim pridáme aj Bardejov, už sú „v obraze“. A tí zemepisne zdatnejší by to vedeli na mape ukázať aj podľa názvu pohoria – Čergov. V impozantných zmiešaných lesoch by sme našli buky, lipy, javory, hraby, brezy, ale aj

 ... mohla svojho aristokratického rodiča oceniť Maruška a hneď by sa stala kráľovnou. Nuž ale v slávnej rozprávke sa vraví iba o kuchynskej soli. Hoci majstri varešky tvrdia, že solí je veľa a každé jedlo si pýta iný druh s inými vlastnosťami. Tie najlepšie reštaurácie si dokonca pripravujú vlastné soliace zmesi.

Čudná, už na prvý pozhľad nevábna, ufúľaná. Bez lákavej vône a farby. A predsa si aj takúto zeleninu cenia šéfkuchári nad zlato. Dokonca čím škaredší vzhľad a bizarnejšíe tvary, tým lepšie využitie v kuchyni.
Dnes nie je problém zohnať do reštaurácie akúkoľvek zeleninu počas celého roka. Majstri varešky však uprednostňujú tú čerstvú a v jej prirodzenej 

Keď zaznie „kaki“ z izby, utekám v panike s handrou v ruke. Keď zaznie „kaki“ od vstupných dverí, tak sa usmievam, že manžel nesie aspoň zopár týchto príjemných, marhuli či paradajke podobných plodov... Ebenovník rajčiakový, hurmikaki, persimmon, kakichurma alebo iba kaki, ale aj Diovo ovocie, medové jablko, indické pomelo, uruguajský pomaranč, kórejské

Husacinu a kačacinu považuje celé Slovensko za svoje rodinné kulinárske striebro, aj keď sa už pred sto rokmi stala mekkou tejto svojskej gastronómie západoslovenská dedinka Slovenský Grob. Tam, pochopiteľne, ctia klasiku s lokšou a dusenou červenou kapustou, inde však môžu 

„Och, aké je to pekné a tajomné..?“ – vravíme si a opatrne dvihneme malú pokrievku. To je odér! V kokotke sa pekne pospájajú všetky vône i chute...
Tak teraz je už hádam aj hosťovi–začiatočníkovi jasné, že kokotka patrí do gastronómie. Ide o zapekaciu nádobu s pokrievkou – veľkú na prípravu jedla alebo malú, v ktorej sa 

Evu a Adama vraj vyhnalo z raja jablko. Alebo dula, figa či broskyňa. Nebyť to na strome, pokojne by mohlo ísť o tekvicu. Máloktorý iný plod totiž stojí viac za hriech odtrhnutia. Dáva desatoraký úžitok a pestuje sa takmer na celej zemeguli.
Vyrezávanie tekvíc nie je na Slovensku novou zábavkou. Boli to vlastne lampióny, ktoré našim praprababičkám a prapradedom