Nebolo to s bambitkami, ani s mečom, nožom, lukom či pokovovanými palicami alebo šabľami. V rukách protivníkov sa ocitlo pečivo. Francúz zabojoval bagetou a Talian ciabattou. 
Sekundanti dávali pozor, aby si bojovníci príliš neublížili, aby sa neprežrali, nezadusili v dueli, kde hltavé jedenie mohlo mať aj smrteľné následky.
Ono to bolo tak... Vo Francúzsku sa dlhé chleby či pečivo piekli už v 18. storočí. Prečo? Nuž niekto verí historke, že Napoleon žiadal chlieb, ktorý by bol pre vojakov praktickejší na nosenie 
než okrúhly peceň. Iní si za svoju vzali povedačku o tom, že personál metra mal pre svoju výbušnosť zákaz nosiť k
chlebu nožík. Nuž potrebovali pečivo, ktoré sa dalo trhať. A ďalší argumentujú zákonom, ktorý zakazoval (aj pekárom) prácu pred 4. hodinou ráno, a tak bolo treba vymyslieť pečivo s kratším kysnutím. Čo z toho je to pravé a pravdivé... nuž nik veru nevie. Staré kroniky však naozaj spomínajú slúžky, ktoré sa krčili pod nákladom dvojmetrových štíhlych pecňov. Nečudo, že im postupne prischlo označenie „baguette“, teda palička, obušok (na obr. vľavo hore, vpravo so syrom a figami a vpravo nižšie s paradajkou a olivami).
Nuž a po dvoch vojnách, keď sa chlieb a pečivo miesilo z kadečoho, sa za „luxus“ a potvrdenie hojnejších časov považovala biela múka. Vedy sa zrodila mäkká biela bageta z pšeničnej múky, vody a droždia, akú za typicky francúzsku považuje celý svet. Už takmer storočie ju krája na plátky do sendvičov, pozdĺžne rezanú obkladá rôznymi surovinami pod názvom “ponorková bageta“, pečie a griluje, trhá do kávy a čokolády, natiera na slano i na sladko s maslom a džemom...
A to nedalo pekárovi Arnaldovi Cavallarimu z Adrie v benátskej oblasti spávať. Veď Taliani sa
vyzdvihovaním francúzskej gastronómie do pozície svetovej jednotky cítili dlho ponižovaní. Nie a nie dostať do povedomia všetkých gurmánov, kulinárov i obyčajných jedákov, že tú dobrú gastronómiu, osvetu o surovinách a postupoch, o varení a stolovaní... priniesla do krajiny galského kohúta Katarína Medicejská po svadbe s Henrichom II.
A tak premýšľal a premýšľal... až kým sa pod jeho rukami nezrodila v roku 1982 „papuča“ z pšeničnej či chlebovej múky, droždia, vody a olivového oleja. Vďaka dlhej fermentácii a vlhkému cestu získava ciabatta pórovitú a vláčnu striedku a chrumkavú kôrku. Chutí teplá i studená, ako príloha k omáčkam a polievkam, obložená (na obr. vpravo), opečená s plnkou ako panini , ale aj iba tak,
namáčaná do olivového oleja. No a talianski pekári s ňou stále kúzlia – raz pridajú priamo do cesta aj bylinky (vľavo hore) , inokedy cesnak alebo sušené paradajky, olivy, oriešky... Fantázii sa medze nekladú. Na rozdiel od francúzskej suchšej bagety, ktorá po pár hodinách spravidla umiera, ciabatta vydrží v pôvodnej kondícii až jeden deň. Nech vám chutia obe (aj bez súboja)!
Soňa Hudecová ©
návštevy: 8765