Koktail

Sotva maco otvorí oči, už mu fantáziu podráždi cesnaková vôňa. Prebudí mláďatá a všetci sa z labky na labku poberú tým nádejným smerom. Bioĺóg by sa veru čudoval, že nemieria hlbšie do lesov, ale smerom k Štrbskému plesu. Keď sa však otvoria dvere hotela Solisko****, všetko je zrazu jasné. Z hotelovej kuchyne sa vinie intenzívna vôňa medvedieho

Talianska, španielska, grécka, mexická, thajská, francúzska, indická a samozrejme aj kuchyne našich susedov nie sú neznáme ani bežným slovenským labužníkom. Horšie by sme pochodili v prípade menej slávnych gastronómií. Povedzme, o nórskom kulináriu, o tamojších národných jedlách a zvyklostiach... o tých vieme skutočne málo. Aj to bol dôvod, prečo sme

 ... mohla svojho aristokratického rodiča oceniť Maruška a hneď by sa stala kráľovnou. Nuž ale v slávnej rozprávke sa vraví iba o kuchynskej soli. Hoci majstri varešky tvrdia, že solí je veľa a každé jedlo si pýta iný druh s inými vlastnosťami. Tie najlepšie reštaurácie si dokonca pripravujú vlastné soliace zmesi.

Čudná, už na prvý pozhľad nevábna, ufúľaná. Bez lákavej vône a farby. A predsa si aj takúto zeleninu cenia šéfkuchári nad zlato. Dokonca čím škaredší vzhľad a bizarnejšíe tvary, tým lepšie využitie v kuchyni.
Dnes nie je problém zohnať do reštaurácie akúkoľvek zeleninu počas celého roka. Majstri varešky však uprednostňujú tú čerstvú a v jej prirodzenej 

Niekto vraví, že obedy by ho nemali stáť viac než 5 eur. Iný za znesiteľnú považuje sumu okolo 7 eur. Ďalší je ochotný vydať za obed desaťeurovku a na Slovensku žije aj dosť ľudí, pre ktorých nie je problém zaplatiť aj 12-15 eur. Pretože samozrejme, každý aj vyžaduje niečo iné. Komusi stačí jedlo, z ktorého sa nasýti, iní potrebujú výber, pestrosť, vždy 

Husacinu a kačacinu považuje celé Slovensko za svoje rodinné kulinárske striebro, aj keď sa už pred sto rokmi stala mekkou tejto svojskej gastronómie západoslovenská dedinka Slovenský Grob. Tam, pochopiteľne, ctia klasiku s lokšou a dusenou červenou kapustou, inde však môžu 

„Och, aké je to pekné a tajomné..?“ – vravíme si a opatrne dvihneme malú pokrievku. To je odér! V kokotke sa pekne pospájajú všetky vône i chute...
Tak teraz je už hádam aj hosťovi–začiatočníkovi jasné, že kokotka patrí do gastronómie. Ide o zapekaciu nádobu s pokrievkou – veľkú na prípravu jedla alebo malú, v ktorej sa 

Evu a Adama vraj vyhnalo z raja jablko. Alebo dula, figa či broskyňa. Nebyť to na strome, pokojne by mohlo ísť o tekvicu. Máloktorý iný plod totiž stojí viac za hriech odtrhnutia. Dáva desatoraký úžitok a pestuje sa takmer na celej zemeguli.
Vyrezávanie tekvíc nie je na Slovensku novou zábavkou. Boli to vlastne lampióny, ktoré našim praprababičkám a prapradedom 

Šalát (ktorý však aj zasýti), chudšie mäsá, bezmäsité špeciality, cestoviny s nevšednou gastro myšlienkou (nielen dookola sa opakujúce kombinácie s paradajkami alebo konzervovanými šampiňónmi), osviežujúce polievky. No a samozrejme kvalitné rybky. Hostia reštaurácií si už od prvých dní horúceho júna žiadajú ľahšie, letnejšie jedlá a nápoje.

Konečne sa aj na stôl zniesla jar s jej typicky jarnými surovinami. Kuchári sa už nevedeli dočkať prvej prirodzene vypestovanej, alebo len tak v prírode vyrašenej zeleniny, jedlých byliniek, kvietkov. Prinášajú stovky možností, ako doplniť jedálniček o krásne farby a sviežu chuť. A nie je to vec peňazí, ba ani času, skôr sa cení nápad a vtip. Nuž a kvôli nim sme do našej virtuálnej