Slaný koláč si vymysleli mnohé národy. Už v rukopisoch z 3. storočia pred n.l. sa spomína grécka placka s olivovým olejom, korením a medom, pečená na kameni. V tom sa vlastne odlišovala od predošlej focaccie Etruskov, ktorí si obloženie kládli až na hotovú placku. 
Maďari majú svoj okrúhly langoš, slovenské praprababičky piekli podplamenníky, lepníky, nalisníky, opresnoky, adimky či poddimníky, teda placky z kysnutého cesta, natierané bryndzou, tvarohom, makom, lekvárom, posypané rascou, bylinkami, oškvarkami. Žiaden z týchto etnických koláčov však nedosiahol slávu talianskej pizze.
Na území „veľkej čižmy“ piekli placky už v časoch starého
Ríma. Ich tvar a spracovanie sa však stále zdokonaľovali a okolo roku 1000 n.l. ich už sprevádzala typická bazalková vôňa. Dnes by sa za “talianskosť“ pizze bil každý obyvateľ apeninského polostrova. Ale k jej dnešnej podobe prispela predovšetkým Amerika, keď začala vyvážať paradajky na starý kontinent. Písalo sa vtedy 18. storočie, no a v tom čase sa zrodila aj mozzarella. Trvalo však ďalších sto rokov, kým neapolskému pekárovi Raffaelovi Espositovi napadlo uhostiť kráľovnú Margharitu Savojskú a jej manžela kráľa Umberta pizzou v národných farbách – biela mozzarella, červené paradajky, zelená bazalka.. Pod názvom Margharita sa 
dodnes predáva ako svetová jednotka.
Kariéru Patrika Venchicha tiež skrížila práve pizza. Prvé krôčiky v talianskej gastronómii – čo do obľúbenosti svetovej jednotky – totiž absolvoval pod vedením svojho bratranca pizzaiola. Alebo podľa gastronomickej hantírky pizzéra. „Ako skutočný majster svojho remesla ma v Malinove učil piecť pravú taliansku pizzu v peci na drevo. Neskôr som pracoval v hlavnom meste a potom v Rakúsku. Keď od šéfkuchára a podnikateľa Tibora Daridu - tiež so skúsenosťami v pizzerii San Marco v Dunajskej Lužnej, Klaudia v Galante, rodinnom podniku v talianskom Bolzane či vlastnej pizzerii Venetto v Šamoríne
- padla pred jedenástimi rokmi ponuka otvoriť si v pozícii spoločníka vlastnú reštauráciu Bella Italia v Šamoríne, neváhal som ani sekundu, “ Patrik sa teší, že sa jeho pizze stali priam “teplými rožkami“ šamorínskej reštauračnej scény.
Však štyri tisícky okrúhlych talianskych koláčov mesačne a k tomu asi tisícka pizzaštanglí tvoria až dve tretiny všetkých servírovaných ale aj donáškových jedál. Vyše poldruha tisícky kruhov si hladoši od Dunajskej Lužnej po Hubice či Blatnú na Ostrove objednajú cez telefón alebo online, asi dva o pol tisíc pízz zjedia priamo v reštaurácii Bella Italia. Tam sa stávajú nielen jedlom, ale aj divadlom. Hostia sa totiž môžu pozerať Patrikovi pod prsty; ako pripravuje a potom vkladá do pece na drevo ich pizze. Práve pec vytvára tú typickú atmosféru pizzerie. A vyslúžila si aj úprimnú pochvalu od majstra varešky Martina Nováka, keď práve tu odštartoval celý projekt hodnotiacej gastro-show Na nože. 
Príprava pizze pred zrakmi hosťa tak dáva jedlu nový rozmer. Napríklad, keď sa na pracovnom stole rodí pizza Romagna (na obr. vľavo hore) - z dvoch hrnčekov hladkej múky, kvasníc, pol hrnčeka vlažnej vody, dvoch lyžíc rozpusteného rastlinného tuku, pol lyžičky cukru a soli. Patrik vypracuje vláčne cesto, ktoré nechá v teple 30 minút kysnúť. Cesto rozdelí na 4 diely, z každého dielu vyvaľká placku (z tohto
množstva by mali priemer 16 cm). Na pizze potom rozloží 320g lúpaných pasirovaných paradajok, 140 g bresaoly - sušeného soleného hovädzieho mäsa, 440 g mozzarelly, 70 g pesta, 100 g cherry paradajok a 80 g čiernych olív. Kto by to chcel skúsiť doma, nuž môže piecť v rozohriatej rúre pri teplote 225 °C približne 20-25 minút.
V lete idú skôr zeleninové a celkovo ľahšie, napríklad, Valentino s parmezánom, sušenými paradajkami a rukolou, v zime najmä mäsové a pikantné. Najviac feferónkové Diavola so šampiňónmi a cibuľou či Teodoro so salámou, paprikou, camembertom a parmezánom. Celoročne „pizza domu“ Bella Italia s cherry paradajkami, čiernymi olivami a bazalkou, A počas sezónny ešte niečo zvláštne, v apríli a máji so špargľou, na jeseň možno s tekvicou a hubami...
„Určite však u nás nikdy nechýba pizza na neapolský spôsob. Je spomienkou na Sardíniu a na najlepšiu „taliansku placku“, akú som kedy jedol,“ určite aj preto patrí pizza na neapolský spôsob s ančovičkami, kaparami a čiernymi olivami medzi jeho najobľúbenejšie. Majster pizzaiolo Patrik Venchich však inak uprednostňuj pikantné a so salámou, vyhýba sa kukurici. pikantné a so salámou, vyhýba sa kukurici. 
Mimochodom, pizza napoletana získala aj ochrannú pečiatku Európskej únie, aj keď argumentovanie trvalo takmer štvrťstoročie. Ešte v časoch, keď chudobní Taliani namiesto drahého olivového oleja používali masť, vznikali pekárničky, ktoré pod holým nebom pripravovali „vera pizza napoletana“. Aj to bol argument
žiadosti Talianov o ochrannú pečiatku. Získali ju vo februári 2010 a táto pizza musí spĺňať prísne kritériá - cesto z múky z tvrdej pšenice, olivového oleja, čerstvého droždia a morskej soli , mozzarellu z byvolieho mlieka (mozzarella di buffala), paradajky odrody San Marzano z okolia sopky Vezuv, pečenie prebieha v peci na kameňoch, hrúbka cesta nesmie prekročiť 3 milimetre a koleso má mierne zdvihnutý okraj.
Pizza je však len jedlo a hosťa rovnako ako pri iných dobrotách nezaujíma jeho etnická čistota, ale chuť a kvalita. Veď, napríklad, napriek panujúcemu mýtu o tenkom ceste povoľujú pravidlá pizze až tri možnosti cesta. Skôr ide o to, aby si pizzeria vybrala svoj jasný štýl. Aby si ako svoje typické cesto zvolila tenké, hrubé alebo stredné cesto - 300 g na 33 cm. „Určite to však vždy musí byť rovnaké a nie podľa toho, ako sa pizzérovi 
podarí,“ hovorí Patrik. Aj v nadnárodnej sieti Pizza Hut prekvapuje milovníkov tenkého typu pizze omnoho hrubší koláč. Nie je to omyl či nevedomosť. O takúto pizzu sa zaslúžili talianski imigranti, presídlení do Ameriky. Obohatili ju oreganom, ale predovšetkým ju piekli v panvici. Paradajkovo-mozzarellovú Margharitu tam dodnes nazývajú Chigaco-style.; prvý oficiálny recept pochádza z roku 1943.
Patrik Venchich rád navštevuje Taliansko aspoň raz do roka. No a okrem spoznávania tamojších pamiatok a oddychu tam stále niečo ochutnáva a inšpiruje sa. „Milujem mediteránsku kuchyňu na čele s jej úžasnými paradajkami. Ale napriek tomu, že
talianske suroviny považujem za chuťovo vynikajúce, obohatil som jedálny lístok v Bella Italia o mnohé druhy pizze našských chutí. Z nich rekordy láme Provenciale so šunkou, oravskou slaninkou, kukuricou a feferónkami alebo Grasso Bruno, kde (hoci bez feferoniek) nechýba ešte klobása, saláma, vajíčko i cibuľa. Pretože čo hosť – to iné chute.“
Nevraviac o jazýčkoch malých hostí. Kým si dospelí vychutnávajú na rodinných oslavách a posedeniach misu Venetto z troch druhov mäsa alebo Martinov sen – kuracie prsičká v syrovej omáčke (ktoré šéfkuchárovi Novákovi tak veľmi chutili), detičky najčastejšie dávajú prednosť jednoduchším druhom pizze.
Podľa kulinárskej štatistiky sa vo svete už pred pár rokmi pripravovalo vyše dvadsať tisíc druhov pizze. Samotné Taliansko nevynímajúc. Aj tamojšie reštaurácie ponúkajú vlastné chuťové kreácie, vrátane šokujúcej pizze s hranolčekmi či na sladko. K slovu sa tak čoraz častejšie dostáva názor, že pizza nemusí byť len tá ortodoxná a že najdôležitejšie sú kvalitné suroviny a gusto jej fanúšikov. Skrátka, dobrá pizza je tá, ktorá hosťovi chutí..
Soňa Hudecová ©
návštevy: 31874