Najmä v gastronómii panuje klišé, že dobré veci musia mať dlhú históriu. Hľadajú sa staré korene potravín a jedál; však už starí Gréci... však už Praslovania... však už Konfucius, cisár Nero, dávni Kelti... Inak to nie je ani s rímskou pinsou. Väčšina sveta o
nej nepočula, a tu zrazu vraj pochádza zo starého Ríma...
Aj štátna talianska agentúra pre turizmus však dáva tento príbeh na pravú mieru. Ak vraj hľadáme spojenie so starovekými Rimanmi, nuž potom jedine v oválnom tvare. Názov pinsa totiž pochádza zo slovesa „naťahovať“, nuž a oni zvykli takto pripravovať foccaciu z ovsa, jačmeňa a prosa. Tí chudobnejší v nej využili aj zrná a menej kvalitnú múku, ktoré sa nesmela predávať na trhu. Zmiešali ich s vodou, pridali olivy, bylinky a možno aj ďalšie suroviny, piekli na terakotových kameňoch alebo v panviciach a jedli to hoci aj každý deň.
Za skutočnou pinsou stojí však celkom iný príbeh. Napísal ho Corrado di Marco z prastarej pekárskej rodiny. Ctil si tradíciu pizze, možno vďaka ktorej sa Taliansko stalo gastronomickou veľmocou „numero uno“. Ale predsa sa mu len zdalo, že je príliš ťažká na trávenie. Písali sa
sedemdesiate roky minulého storočia, keď skúsil nahradiť tradičné pizzové cesto zmesou pšeničnej a sójovej múky. Tá dala zbohom aj bravčovej masti, ktorá sa už v silnejúcom trende zdravšej výživy dostávala na čiernu listinu.
Ako pekár „každým coulem“ mal ťažké srdce aj na používanie modernejších pivovarských kvasníc a snažil sa vrátiť k pomalšiemu a zdravšiemu kvasiacemu procesu talianskych prapradedov. Tak sa zrodil sušený pšeničný kvások, vďaka ktorému potrebuje cesto kysnúť dva až tri dni. Pri tom mu pomáha pšenica kamut s lepšími kypriacimi vlastnosťami, než mala tá tradičná pizzová. Po pár tisícov experimentov sa na scéne (a jeho pracovnom pomúčenom stole) objavila aj varená ryžová múka. Ryža totiž pri varení napučí, a to sa práve podpisuje pod ľahkosť a chrumkavosť pinsy.
A tak Corrado di Marco a jeho spoločnosť PizzaSnella v roku 2001 predstavili pinsu ako
spojenie tradičného pizzového cesta a pšeničnej, sójovej a ryžovej múky. Potom trvalo ďalších pár rokov, kým sa začali otvárať prvé pinserie a ľahký chrumkavý koláč s bublinami na povrchu prekročil aj hranice Talianska.
Dnes sa objavuje pinsa aj na Slovensku – v pinseriách ale aj v obchodoch. Dá sa pripraviť aj doma; na sto spôsobov. Na rozdiel od pizze sa obloží až po upečení a naozaj sa fantázii medze nekladú... V pohode aj ako pinsa a la Slovakia – s bryndzou a slaninkou. Veď keď už je ten koláč ľahší a zdravší, znesie aj nejaký ten stravovací hriech, no nie?
Soňa Hudecová ©
návštevy: 28322