Vyslovte na ulici alebo v bežnom obchode slovko „moči“ a určite sa niekoľko ľudí zatvári veľmi pohoršene. Ale možno sa medzi nimi nájde aj znalec, čo sa len usmeje pod pomyselné fúzy. Vie totiž, že ste nenadávali, ani sa nepýtali na cestu k toalete, ale vravíte o japonskej národnej dobrote. Pomaly ale isto sa vkráda aj do tunajšej ponuky cukroviniek a dezertov, aby potešila predovšetkým bezlepkáčov. Tak o čo gou?
História ryžovej maškrty sa začala písať pred pätnástimi storočiami, keď v Ázii uzrela svetlo sveta prevratná kuchynská novinka – naparovače. Od nich bol už len krôčik k nápadu podusiť červenú ryžu orieškovej chuti, zomlieť ju na jemnú pastu, primiešať vodu, možno aj cukor či kukuričný škrob. Potom stačilo už len zopár legiend a mochi sa stalo obradovým, symbolickým, ikonickým jedlom, bez ktorého sa nezaobišiel žiaden Nový rok, žiadna svadba, oslavy narodenia, príchod jari či dokonca špeciálne slávnosti kagami mochi u samurajov.
Tak ako sa stretávali ľudia na slovenských páračkách a priadkach, tak sa Japonci schádzali (a niekde ešte schádzajú) pri spoločnom mochitsuki. Podusenú lepkavú ryžu drvia v mažiari a tlčú drevenými paličkami – robia to vždy vo dvojiciach, ktoré musia byť dokonale zladené. Hotovú hmotu potom tvarujú do rôznych foriem, najčastejšie sploštených guliek. Počas pätnástich storočí vyšľachtili v krajine vychádzajúceho slnka rôzne odrody ryže, ktoré sa hodia na prípravu; mochi ryža, vosková ryža, purut, lepkavá ryža, biroin chal, perlová ryža...
Z mochi sa však nemusí zrodiť len sladká lahôdka. Japonci milujú polievku zōni, ktorú spolu s koreňom taro, zeleninou, surimi z bielej ryby a kúskami mochi jedia na Nový rok. V zime im dobre padne aj mochi vo fazuľovej polievke oshiruko a ozenzai alebo v jedle chikara udon s rezancami udon. Druhá strana mince je neuveriteľný počet udusení vinou gélovitého, lepkavého mochi. Tak ako to inde býva pri cigaretách, v Japonsku miniterstvo zdravotníctva varuje: „Mochi si pokrájajte na malé kúsky!“
Ryžové cesto však najčastejšie získava podobu a chuť dezertu. Aj na Nový rok ho servírujú opečené, posypané cukrom a sójovou múkou. Príchod jari tam oslavujú prostredníctvom kashiwa mochi – ružovými guľkami alebo plátkami so sladkou plnkou z červenej fazule, zavinutými v liste čerešne – japonskej sakure. Ten potom počas Dňa detí – 5.mája nahradí dubový alebo bambusový list. Na Dievčenský deň 3. marca sa pripravuje dezert z vrstiev červeného, zeleného a bieleho mochi s pridaním jazmínu, kotvice plávajúcej a paliny.
Medzi top mochi patrí aj ichigo daifuku s celou jahodou, zelené kusa mochi ochutené palinou, shiro an daifuku s pastou z bielej fazule, yukimi daifuku so zmrzlinou vo vnútri či mochi donuts – kríženec donutu a mochi cesta.
Majstri sladkej varešky z radov profesionálov i amatérov si vedia s mochi poradiť aj doma. Do dvoch deci plnotučného mlieka (prípadne s potravinárskym farbivom) vsypú 100 g ryžovej múky, 40-50 g práškového cukru, 30 g škrobu a 2 cl oleja. Dobre premiešajú a na panvici pomaly zahrievajú. A veru nikam neodbiehajú, lebo cesto treba neustále oddeľovať od krajov panvice; najlepšie gumeným lizákom. Skúseným mochistom stačí pohľad na celistvé a trochu už tmavšie cesto, aby vedeli, že nastal správny čas na preloženie na dosku. Predtým ju však posypú trochou škrobu. Keď cesto vychladne, opäť posypú škrobom a vyvaľkajú. Narežú na kúsky, pridajú ovocnú či inú plnku, ako keď sa robia pirohy, perky, ovocné gule, plnené šúľance… Vytvarujú (prípadne vykrajujú ozdobným formičkami) do guľky a posypú strúhaným kokosom, orechami, kakaom… fantázii sa medze nekladú.
No a mochi párty sa môže začať…
Soňa Hudecová ©