Volám sa Berry, žijem v Moldave nad Bodvou a patrím jednej úžasnej Zuzke. Hovoria o mne, že som pomeranianka, krížená s čímsi... Teda vraj presne tak, ako tie stovky mojich menovkýň, ktoré sa svadbili semo-tamo, niečo omylom, niečo zámerne... a výsledkom je lingvisticko-
botanický chaos, z ktorého si kuchár môže hodiť mašľu. Ako to viem? Nuž samozrejme, pýtala som sa, prečo mi dala Zuzka také meno. A ona na to, že som tiež tmavá ako mnohé „berry“ na kríkoch a stromoch. Som hravá, občas nevyspytateľne náladová... raz mäkká na zjedenie, inokedy tvrdohlavá... Chvíľu hladká, chvíľu ako s pichliačmi... A tiež ma občas treba zo stromu zbierať. ☺ Tak som začala pátrať. Zuzka si myslí, že od nej odbieham z neposlušnosti. Ale kdeže, to sa len cudzích ľudí pýtam, v kuchyni ňúram, do zakázanej knižnice lozím, aby som odhalila, ako to s tými inými Berry-nkami je... Nuž vám to už viem trochu vysvetliť, haf!
Acai-berry – čiže acai alebo tzv. brazílske čučoriedky potešia zberača až tisíckou dva a pol centimetrových plodov na jednom trse palmy z okolia Amazonky. Vďaka kombinácii vitamínov, 
minerálnych látok a aantioxidantov sa o nej hovorí ako o malom zázraku pre zdravie, predovšetkým pri odbúravaní tuku a znižovaní hladu i oxidačného stresu. Čerstvé acai vydržia len jeden, dva dni, preto ich na Slovensku nemôžeme konzumovať čerstvé – napríklad, v tekvici cuias s tapiokou, ako to zvyknú jesť v severskom štáte Pará. Určite si však doprajme acai v nápojoch či zmrzlinách,
Balloon-berry – malinojahoda, jahodomalina alebo balónik pochádza z Japonska, ale pestuje sa aj v niektorých krajinách Európy , predovšetkým v Litve. Chuť pripomína jahodu, zatiaľ čo zvonku by ste prisahali na malinu, teda skôr na tri maliny dohromady. Chutí kyslo a najviac sa hodí do dezertov v podobe sirupu alebo omáčky.
Bar-berry – plody kríka so slovenským názvom dráč sú kontroverznou bobuľovinou. Niektoré druhy sú totiž jedovaté, iné nie. Aj tie jedlé však chutia kyslo a trpko a zber sťažujú pichľavé tŕne. Najčastejšie sa sušia a, napríklad, v Iráne nechýbajú ako doplnok k jahňacine, v prílohách či ryžovom pilafe. Kvôli berberínu však ani dospelý človek nesmie zjesť viac než dve lyžice denne. Dráč obyčajný obsahuje veľa pektínu, preto sa používa ako prísada do iných džemov (na obr. vľavo jedlé Darwin´s barberry, pôvodom z Čile a Argentíny)
Bear-berry – krík medvedica lekárska a jeho plody (medvedík, polárniček, medvedie hrozno), majú korene v studených oblastiach – na Sibíri, v Grónsku, severnej Amerike. Tam sa aj používajú v ľudovom liečiteľstve, najčastejšie pri problémoch močových ciest. Varené „medvedíčatá“ ako omáčka alebo lekvár chutia lepšie než málo výrazné bobule, môžeme ich však pridávať do koláčikov.
Beauty-berry – na Slovensku by sme museli hľadať krásnoplod. Tieto neveľké kríky sú doma v Amerike aj v Ázii, predovšetkým v tropických oblastiach. Pestujú sa pre okrasu, ale aj pre 
antivirotické účinky a ako repelent na okraji pastvín chránia dobytok pred dotieravým hmyzom. Plody sa môžu v kuchyni premeniť na výborné želé či víno (na obr. vľavo krásnoplod fialový)
Black-berry – niekedy černica, podľa iných ostružina. Veď krík sa volá ostružina černicová... Podľa gréckej báje sa krv Titanov (bojujúcich proti Diovi o moc nad svetom) premenila na černicové kríky. Okrem výnimočnej chuti ohúri veľkorysým obsahom vitamínov B, C, K, kyseliny listovej, mangánu a vlákniny i bielkovín. V zdravovede sa najviac hodnotia antioxidačné účinky a prospešnosť pre mozog. Nuž a kam s černicou - ostružinou v gastronómii? Všade. Ako náplň do koláčov, ako kompót v sladkej i slanej kuchyni, ako surovina do nápojov, v zmrzlinách, krémoch alebo len tak na čerstvo na olovrant či ako dekorácia..
Blackthorn-berry – alebo po našom trnka. Ako keby ste veľkými čučoriedkami obsypali malý strom... Doma je v celej Európe, Ázii a dokonca na severe Afriky a udomácnila sa aj v Tasmánii a na Novom Zélande. Trpké plody sušením sladnú a v kuchyni sa najlepšie využijú v podobe
džemu, vína, likéru i pálenky.
Blue-berry / Bil-berry / Huckel-berry – skrátka čučoriedky (na Orave hafiry) s malým rozdielmi. Kým tú našu by sme jednoducho nazvali blueberry, jej sesternica billberry je chuťovo intenzívnejšia ale mäkká, takže nevhodná na dlhšiu prepravu. Huckleberry (nie ten od Marka Twaina) má tvrdšie semienka, ktoré dávajú čučoriedke trpkú príchuť. V angličtine ich však ľudia (kuchárov nevynímajúc) nazývajú krížom-krážom... Celkovo je to tak známe a slávne ovocie, že len pripomenieme jeho ázijský pôvod a následné rozšírenie aj do Európy a severnej Ameriky. Má stovky liečebných účinkov, výnimočný je účinok proti hnačke i proti starnutiu. Niekedy sladká, inokedy kyslejšia chuť predurčuje toto drobné ovocie do sladkej kuchyne ale aj k mäsám.
Boysen-berry – malinočernica kalifornská alebo tichomorská nesie meno pestovateľa Rudolfa Boysena a znižuje krvný tlak. Aj keď nie je celkom jasné, kedy a ako skrížil európsku malinu a černicu s americkou dewberry a loganberry, ktoré sú zase krížencami... atď... atď... Bobule však rozšíril farmár Walter Knott v roku 1932, ktorý ich používal vo svojej reštaurácii a koláčovej 
pekárni. Dnes sa stal najväčším producentom Nový Zéland. Pred 15 rokmi sa zrodila aj odroda Newberry a neskôr aj Silvanberry. čo je vlastne kríženec s marionberry...
Bramble-berry – červená aj čierna malina, černica a ich všakovaké krížence. Skrátka, keď varíme „po anglicky“ môžeme ich v kuchyni zahrnúť pod spoločný názov ostružina – či už ide o černicovú, malinovú, brestolistú, ožinovú, strapatú, skalnú, voňavú, vzpriamenú, Boysenovu. Loganovu, japonskú... Patria do čeľade ružovitých.
Bunch-berry – drienky z trpasličieho drieňa kanadského sú jedlé aj za surova, ale mdlú chuť jasnočervených plodov vylepší až varenie. V Amerike z nich pripravujú obľúbený puding.
Cape-goosberry – kapské egreše (alebo aj goldenberry, Inkaberry, Picchuberry) poznáme ako okrasnú rastlinu, ktorú zo zábavy komolíme do názvu istej šteklivej choroby... Málokto jej povie pekne po slovensky „machovka peruánska“, častejšie však physalis. Ovocie Inkov doputovalo v 19. storočí aj na Mys dobrej nádeje (odtiaľ názov kapský egreš). Omáčky, chutney, pudingy, zmrzliny, ale aj čerstvé v šalátoch... toto ovocie má široké kulinárske využitie. Prospieva mu však sušenie horúcim vzduchom, po ňom je krajšie, chutnejšie a obsahuje viac vlákniny.
Caper-berry – skrátka kapary; takto hovoríme plodom ale aj nerozvinutým púčikom kapary tŕnitej. Oboje chutia pritrpko na to, aby sa využívali v čerstvej podobe. Preto sa nakladajú do
soli alebo do slaných, kyslých či olejových nálevov. Pridávajú sa do šalátov, cestovín, polievok, nátierok... nechýbajú v originálnej receptúre na tatársku omáčku.
Choke-berry – poznáme ich ako drobné tmavofialové plody arónie alebo inak aj temnoplodca či jarabiny čiernej. Považujú sa za najhorkejšie drobné ovocie, ktoré treba variť alebo piecť. 
Vyvažujú to však megadávkou antioxidantov, preto sa oplatí občas si dopriať aróniový džem, smoothie, zmrzlinu, sirup, šťavu... alebo v sušenej podobe do koláčov a pien.
Cloud-berry – šéfkuchár Peter Hepp, ktorý sa pred pár rokmi predstavil v bratislavskom
Sheratone v rámci švédskych dní, vravel o moruške. Pripravoval z nej vynikajúce parfait. Tieto bledooranžové plody si priniesol zo severu Škandinávie, ale rastú dokonca aj za polárnym kruhom. Rekordérmi medzi bobuľovinami sa stali vďaka vysokému obsahu bielkovín, podporujú aj rast kostí a tvorbu krvi.
Cran-berry – sa spravidla stotožňuje s názvom brusnica. Omyl (podvod?) na etiketách zaváranín či sušených plodov však spočíva v tom, že by malo ísť o kľukvu veľkoplodú, pochádzajúcu z Kanady. A tá nie je s brusnicou pravou botanicky pobrataná, to skôr s u nás rastúcou kľukvou močiarnou, ktorú anglicky hovoriaci kuchári nazývajú fenberry. Pravítko by plodom nameralo približne poldruha centimetra, často aj viac. 
A to teda často v pohároch „cranberry zaváranín“ ani omylom… Lekári hodnotia protizápalové účinky kľukvy, v kuchyni sa hodí nielen do sladkostí, ale aj k mäsu a rybám.
Currant – ríbezľu (v ktorej paradoxne chýba ono „berry“) dnes nájdeme takmer po celom svete. Veď čierna pochádza z Ázie a červená z Európy, potom sme si ich pred pár storočiami „prebartrovali“. Biela je iba tzv. albínskym poddruhom červenej a preslávila sa najmä vo Francúzsku vďaka Lorrainskému želé. Všetky farby ríbezlí sa hodia k všetkým typom jedál, v Linzi sú červené súčasťou lineckej torty, v Škandinávii ich nájdeme v polievkach, u nás sa z čiernych zase pripravuje vynikajúci devínsky ríbezliak. Podporujú imunitný a dýchací systém, čierne ríbezle sú ešte o kus prospešnejšie, aj keď zemitejšie, hrubšie a spravidla trpkejšie.
Dew-berry – rosnička je príbuzná našej černici, ale rastie najmä v severnejších oblastiach. Tú americkú môžu zberači nájsť aj na pieskových dunách pri pobreží, pretože rastlina sa ťahá ako liana a po dĺžke stonky zakoreňuje. Európska rosnička má skôr podobu nízkeho kríka a plody vyzerajú ako „zarosené“ voskovými kvapôčkami. V kuchyni sa hodí všade tam, kde černice a
maliny, plody rosničky sú však veľmi jemné a háklivé.
Dogwood-berry – drienky u nás najviac preslávil exprezident Rudolf Schuster. Štátnym návštevám nalieval pálenku z drieňa obyčajného, rastúceho v strednej a južnej Európe a Malej Ázii. Dajú sa jesť aj surové a čím je farba oranžovejšia, tým je plod chuťovo plnší. Najlepšie však naozaj vynikne v tej liehovine.
Elder-berry – teda drobné bobuľky bazy čiernej poznajú kuchári celej Európy, Malej Ázie, Sibíri, Kaukazu i severnej Afriky. Menia ich na skvelé džemy, sirupy, víno, želé... pričom lekári zase podčiarkujú vysoký obsah C a A vitamínu, draslíka, fosforu, medi, železa a účinky proti prechladnutiu.
Goji-berry / wolf-berry – sa u nás preložia ako plody kustovnice čínskej, ktorá však prirodzene rastie len v čínsko-japonských končinách. Už v období dynastie Ming ju využívali pre jej 
afrodiziakálne účinky a vraveli jej aj ovocie šťastia. Veľké plantáže sú v Tibete i Mongolsku. Kuchári ju využívajú najmä v sušenej podobe do koláčov i šalátov, hádam dôležitejšie je však jej postavenie oficiálneho výživového doplnku; vďaka výnimočnému obsahu antioxidantov.
Goos-berry – starý dobrý známy egreš. V tomto prípade sme doma, o čom svedčí asi päťdesiat ľudových názvov vrátane pôlčia, kosmatky, muhnačky, chmienky, mravenčia, gigadzy, nádrbelky... lebo tzv. ríbezľa egrešová rastie hojne nielen v obci Egreš pri Trebišove, ale po celom Slovensku rovnako ako vlastne po celej Európe, veľkej časti Ázie i Afriky. Chlpaté plody chutia čerstvé, ale aj v podobe džemu, likéru, krému či pikantnej prílohy k mäsu.
Honey-berry – zemolez kamčatský alebo v obchodoch aj kamčatská čučorriedka sa v našich záhradách udomácnil najmä vďaka nebohému Výskumnému ústavu ovocných a okrasných drevín v Bojniciach. Modrofialové plody valcovitého tvaru sa zbierajú už v máji, aby sa primiešali do jogurtov alebo koláčikov. Pôvodne chutili mierne trpko, šľachtením získali na jemnosti a sladkosti.
Howthorn-berry – za najväčší objav 19. storočia sa považuje práve hloh a jeho liečebné účinky pre srdcový sval. V roku 1894 ich objavil a dokázal írsky lekár Green. Odtiaľ bol už len krok k 
výrobe tinktúry z kríka či malého stromu, ktorý rastie v celom miernom pásme severnej pologule. Plody sa dajú jesť aj čerstvé, ale chutia mdlo a múčnato. Skôr z nich kuchári pripravujú kaše, pečivo alebo cukríky, v Anglicku želé a v Mexiku dokonca národnú sladkosť reilitos z hlohovej pasty, cukru a čili.
Josta-berry – ... alebo skrátka josta - plod, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1977 na pokusnom políčku východonemeckého šľachtiteľa Randolpha Bauera. Nadviazal na pokusy anglického botanika Williama Culverwella z roku 1880, ktorý krížil egreš s čiernou ríbezľou.. O takmer sto rokov sa napokon inými metódami kríženia zrodila chutná veľkoplodá josta; jej názov sa dešifruje ako spojenie oboch rastlín – JOhannisbeer a
STAchelbeer. Kuchári oceňujú lahodnú chuť i dekoratívnosť josty a jej využitie v čerstvom, zmrazenom i zaváraninovom stave. Lekári zase vysokú dávku vitamínu C a P i flavonoidy na podporu cievnych stien či metabolizmu.
June-berry – plody muchovníka najviac poznajú na južnom Slovensku, kde rastie európska odroda – muchovník vajcovitý. Inak sú tieto kríky a stromčeky najviac rozšírené v Amerike a Kanade; tam zbierajú najmä verziu Saskatoon berries. Fialovočervené bobuľky sa podobajú na čučoriedky, sú však 
jemnejšie. Dozrievajú spravidla v júni, čomu napovedá aj názov. Používajú sa sušené namiesto hrozienok.
Juniper-berry – borievka klame telom. Nie je totiž plodom, ale minišiškou ihličnanu s mäsitým súvislým obalom. Nejedia sa surové, a to nielen kvôli veľmi trpkej chuti. Môžu totiž vyvolať kŕče, alergiu a poškodiť obličky. Do jedla sa pridávajú ako korenie, hoci aj v choucroute garnie – alsaskej zmesi mäsa a kapusty alebo julmust – švédskom vianočnom nealko nápoji. Sú základnou zložkou ginu i borovičky.
Kiwi-berry – sú vlastne také malé kiwulienka zo subtropických oblastí, ale vraví sa im aj sicílske egreše, sicilian gooseberry. Kuchári ich majú radi aj preto, že šupku nemusia odstrániť – 
nerastú na nej chĺpky. Jedlo s minikiwami môžu servírovať so slovami o výnimočnom obsahu C vitamínu a horčíka. Používajú ich v dezertoch, nápojoch i šalátoch.
Lingon-berry – tak toto je brusnica, ktorú objavíme vo väčšine zaváranín (aj keď pod mylným označením Cranberry). Plody nemerajú viac než zopár milimetrov. Názov lingon pochádza zo švédčiny, kde označuje vres. Medzi anglicky hovoriacimi kuchármi sa však spomína aj ako cowberry, cougarberry, partridgeberry, foxberry, quailberry, beaverberry... no, na zbláznenie. Miluje ich celý svet, no hádam najviac v Škandinávii – nielen ako prílohu k mäsovým guľkám alebo sobiemu steaku, ale aj v švédskom lingonpärom – hruškách naložených v brusnicovej šťave či fínskom puolukkapuuro – krupicovom pudingu. Ruský brusnicový nápoj dokonca pije
aj Eugen Onegin
Logan-berry – ako len nazvať túto malinočernicu... Je to totiž kríženec ostružiny severoamerickej a maliny európskej. Ako veľa dobrých vecí, zrodila sa omylom. V roku 1881 chcel Kalifornčan James Harvey Logan skrížiť dve odrody černíc, ale tá jedna si napokon na svadbu vybrala neďalekú malinu. Už o 16 rokov neskôr priviezli kríky Loganberry aj do Európy. Kuchári si ich nevedia vynachváliť, ešte viac však barmani a vinári. Vo Veľkej Británii plody radi spájajú s obľúbeným fortifikovaným vínom sherry.
Marion-berry – toto sa už dostávame do spletitého rodostromu bobuľovín. Vznikli totiž krížením černice Chehalem (ktorá má za predka aj malinu a malinočernicu) a černicového kríženca olallieberry. Pri ňom sa už predtým spájali rôzne kultivary ostružín. Názov získala viničovitá rastlina podľa okresu Marion County v Oregone, pretože ho má na svedomí tamojšia univerzita. Písal sa vtedy rok 1945, o jedenásť rokov neskôr už mimoriadne chutné 
„marionky“ ponúkali aj obchody.
Mul-berry – poznáme aj u nás ako morušu červenú, čiernu i bielu. Podobajú sa na černice a maliny, ale sú kompaktnejšie, trochu tuhšie, väčšie a podlhovastejšie. O ich chuti vravia kuchári ako o mierne kyslej alebo sladkej, doslova to závisí od konkrétneho stromu. Rovnako ako ostatní bobuľoví príbuzní aj strom moruše skrýva v sebe megadávku antioxidantov a vitamínu C, vynikajúce sú tieto plody v šalátoch, sladkej kuchyni i ako dekorácia k mäsu.
Pine-berry – nie je žiaden plod borovice, ale biela jahoda. Názov je spojením slova ananás (pineapple) a jahoda (strawberry). Nikto ich však neskrížil, to sa sama príroda pohrala a vytvorila plody jahodového tvaru s chuťou oboch druhov ovocia. Rástli voľne v lesoch Južnej Ameriky, kým ich nezačali v Holandsku kultivovať.
Rasp-berry – maliny, malinový lekvár, malinové víno, malinovica, malinový jogurt, malinové pivo, malinová pena (čo ju spomína aj Astrid Lindgrenová v Pippi Dlhej Pančuche), cukríky, smoothie... je toho veľa, čo sa dá v kuchyni stvoriť z plodov kríka ostružiny malinovej. Aj keď rástol kde-kade po Európe i Ázii, nedostal sa do žiadnej povesti, báje či historického dokumentu. Nevadí, nám chutí.
Rowan-berry – jarabina rastie v mierne chladných častiach celej severnej pologule, má však veľmi veľa variant, najviac v Himalájach a Tibete. Niektoré druhy zanikli, iné sa zrodili, a najmä na britských ostrovoch by sme našli niekoľko endemických druhov. Kvôli vysokému obsahu 
vitamínu C sa jej vraví aj „pomaranč severu“. U nás si ceníme najmä jarabinu vtáčiu, z ktorej sa páli jarabinka. Inak sú čerstvé plody – vinou kyanovodíka – jedovaté.
Salmon-berry – to ako keby ste malinu zafarbili do oranžova. Ostružina lososová patrí do americkej prírody, od Aljašky po Kaliforniu. S morsko-riečnym pstruhom ju spája nielen farba, ale aj časté spoločné využitie na jednom tanieri; s rybou alebo jej ikrami. Nikdy nechýbala v strave domorodcov už aj preto, že má síce menej intenzívnu chuť než malina a černica, zrie však skôr. No a vďaka mangánu i vitamínom C a K má vynikajúce liečebné účinky.
Sea-berry – bobule rakytníka vyzerajú veľmi podozrivo. V skutočnosti sú jedlé, ale ich trpkosť a 
„mastnota“ ich pred človekom chránia – pre operencov. Lenže, najväčší predátor dávno zistiť, že plody rakytníka stačí zmraziť alebo stlačiť a už je tu vynikajúca šťava, sirup, džem, čaj, likér, náplň do koláčov...
Snow-berry – imelovník biely by sme v hrncoch majstrov varešky márne hľadali, jeho plody sú totiž jedovaté. Zato v kuchyni má svoje miesto – pre svoje dezinfekčné a čistiace účinky, niekde sa používa ako mydlo. Zato zvieratá si ho nevedia vynachváliť – od raňajok až po vereču.
Straw-berry – jahody trhla, zmokla ji trvalá... plod jahody obyčajnej patrí medzi top ovocie na Slovensku (a možno aj na celom svete). Kým lesná jahôdka je tu už tisíce rokov, tú záhradnú sme na európskom kontinente privítali až v 18. storočí. Priplávala k nám spoza Atlantického oceána ako potomok čílskej jahody. Stala sa rekordérkou čo do obsahu C vitamínu a zvláštnosťou sú semienka na povrchu. Kuchári ich požívajú všade; stačí sa zúčastniť na niektorom festivale jahodového mesta Bom Príncipio v 
Brazílii alebo omrknúť si múzeum jahôd v belgickom Wépiom (možno však postačí aj Jahodová Nitra) a inšpirácií máte na stovky..
Tay-berry – je chutnejšia a voňavejšia malinoostružina z údolia škótskej rieky Tay. Na rozdiel od loganberry tu išlo o kríženie v druhej generácii podobne ako pri krížení maliny a rosničky, keď sa z toho narodila youngberry. No a keď záhradníci skrížili v tretej generácii malinu, černicu a rosničku, zrazu im na tanieri pristála nessberry...
rozprávanie Zuzkinej Berry zapísala Soňa Hudecová ©