V Španielsku rizoto, v Bengálskom zálive mango, kokosový drink v Tanzánii, bryndzovník na Liptove. Regionálnej gastronómii nahráva potreba odlíšiť sa, zachovať čerstvosť, ale aj chrániť planétu.
Už sa to povedalo tisíckrát; cudzinci u nás nie sú zvedaví na europizzu alebo mexické tortilly, tak ako ani my nechceme na dovolenke jedávať szegedínsky guláš (s výnimkou južného Maďarska). No a „domasedovia“ tu síce radi ochutnajú inú etnickú kuchyňu, podstatu ich jedálnička však tvorí tunajšia klasika. V Amerike si dokonca prečítate etiketu „maslo z Južnej Karolíny“ alebo „bôčik z Georgie... pretože práve tam najviac vidno, kam až zaviali ničivé 
hurikány a ako sa otepľujú aj najchladnejšie končiny.
Regionálna gastronómia sa už netýka iba jedál, ale čoraz častejšie aj produkcie surovín. Končia sa časy, keď sa v gastronomických mekkách sústreďovali suroviny z celého sveta. Na vine je aj súčasná covidová kríza a s ňou súvisiace obmedzenie prepravy, šetrenie pohonných látok, ale už predtým zavážila aj snaha o zastavenie klimatických zmien a zníženie spotreby kysličníka uhličitého. V tomto smere je vraj cestná preprava v poriadku, varovný prst sa dvíha proti tej leteckej. A tak sa aj v americkom zozname „earth non-friendly“ výrobkov ako prvé ocitli, napríklad, minerálky z Európy.
Mnohé spoločnosti to už robia spôsobom, s akým už dávno prišla firma Coca-cola. Po zemeguli cestuje know-how, koncentráty, reklama, receptúry, myšlienky, ale základné suroviny do výroby vrátane obalov sa používajú z miestnych zdrojov.
V mäsiarine sa to dnes už tiež robí inak; vhodné plemeno sa nechová iba v domovskej krajine. Argentínske alebo novozélandské steaky sa dnes môžu „pásť“ aj na Domaši, samozrejme v duchu certifikovaného chovateľského know-how.
Shp ©