Nevesty to poznajú – v tzv. candy bare spravidla nesmú chýbať makrónky. Sú malé, na jedno zhltnutie a dajú sa pripraviť v tých najrôznejších farbách – jemných pastelových, dúhových ale aj výrazných. Dokonca môžu ladiť s farbami svadobného interiéru a témy.
Nevestou nie som. (To bolo ešte v čase, keď sme o makrónkach ani candy baroch 
nechyrovali.) A predsa nám poštárka priniesla balíček s adresou Hosťovo.sk - z Mlynu u Anastázie v Pohraniciach. Pod bielym baliacim papierom sa skrývala desiatka malých dezertíkov. Majiteľka penziónu, resp. hlava rodinnej reštaurácie Smrštíkovcov, sa nás totiž snažila obrátiť na makrónkovú vieru: „Neraz sa stretávame s tým, že niektorý hosť nemá makrónky príliš v láske. Ochutná tie naše a zrazu je už aj on ich fanúšikom. Len nedávno sme jednu pani presvedčili, aby vzala domov balenie makróniek. Na druhý deň tu bola znovu a hneď pýtala dve balenia. To sú také milé zážitky, ktoré nám pomáhajú prežiť toto coronové obdobie,“ pani Anastázia Smrštíková má na mysli najmä fakt, že práve orientovanie sa na svadby a oslavy sa im v tomto roku „vypomstilo“. Nuž ale núdza naučila Dalibora húsť, a tak aj u Smrštíkovcov sa varí a servíruje cez okienko. Lenže chutný obed si žiada takú akurátnu sladkú bodku. A čo je bodkovatejšie než makrónka…? – povedali si v Mlyne, a pustili sa do pečenia. V duchu známeho „za dobrým zákuskom gazdiná aj plot preskočí“ – si hostia doprajú nielen makrónku za obedom, ale prichádzajú po celé balenia chutných koláčikov...
Väčšina z nich určite nevie, že za dnešné naše makrónky môže vlastne Katarína Medicejská. Po svadbe v roku 1533 si na francúzsky kráľovský dvor vzala svojho talianskeho šéfkuchára. Zlé jazyky hovoria, že inak by jej manžel Henrich II. dostal z francúzskej, dovtedy nie veľmi chutnej stravy, žalúdočné vredy ☺. Ale makrónky neboli ani autorským činom majstra varešky Jej veličenstva. V benátskych kláštoroch sa totiž pripravovali
už od 8. storočia. Potvrdiť tento príbeh môže vlastne aj samotný názov zákusku, pochádzajúci z talianskeho slova macaron.
Začiatok francúzskeho novodobého príbehu však začali písať dve karmelitánske mníšky, ktoré počas Francúzskej revolúcie hľadali v Nancy azyl a potrebovali zaplatiť za bývanie. Napiekli makrónky a predali ich. Nuž a aj si vyslúžili prezývku sestry Makrónkové. To však stále išlo o jedno vypuklé koliesko mandľového cesta. Spojiť dve, pridať krém, džem či inú ochutenú plnku je 
však výmyslom 20. storočia, kedy sa dokonca zrodili sestry – talianska makrónka a francúzska makrónka. Odlišovali sa spôsobom prípravy cesta. Pri francúzskej sa šľahajú bielka a potom pridávajú mleté mandle a cukor, pri talianskej je postup zložitejší a pracuje sa s cukrovým sirupom.
Takto ich vo svojej dielni pripravuje aj šéfkuchár Imre Bindics, (ale prezrádza len hlavné body svojho postupu). Odváži si 200 g strúhaných mandlí a zmieša s takým istým množstvom práškového cukru. Vyšľahá tri vaječné bielky do hustej peny. Do deci vody prisype 200 g cukru a vodu zohreje. Potom pomieša s penou a pridá mandle. Masu dá do vrecúška a na mierne vymastený plech vytlačí kôpky. Pečie 10 minút pri teplote 170 °C. Keď vychladnú, natrie ich krémom zo 120 g mascarpone a 100 g medu. Zlepí po pároch.
Francúzi si makrónky a ich príbeh radi privlastnili (ako to poznáme pri mnohých veľkých národoch) . Spomínajú meno Pierre Desfontaines z pekárne Ladurée, ktorý sa vraj zaslúžil o tzv. parížsky makrón, aj keď zásluhy si pripisujú viacerí. Jeden pridal to a iný ono... No značka Ladurée vedie – aj vďaka sieti pekární, ktoré 150-ročný príbeh o tamojšom zrode makrónky úspešne rozširujú. Možno im pomáha aj meno súčasného prezidenta…
Vo svete panuje svorná móda makróniek, aj keď každá krajina prispela svojimi zvláštnosťami. Japonci arašidovou múkou, Švajčiari menšími „luxemburgerli“, Američania dvadsiatkou príchutí od mätovej čokolády až po tekvicu či slaninku. No a Slováci...? Hoci aj makrónkami z Mlynu u Anastázie. Prečo sú lepšie, to vám ale Hosťovo.sk prezradiť nevie...Smrštíkovci si svoje tajomstvo dobre strážia...
Ešte raz ďakujeme!
Soňa Hudecová ©