Už malé deti poznajú príbeh o Jankovi a Marienke (Hansel a Grethel), ako zablúdili k perníkovej chalúpke. V nemeckom ľudovom rozprávaní ho zachytili bratia Grimmovci, aj keď nikdy nevraveli o perníkoch či medovníkoch. Domček bol skrátka postavený z koláčov, chleba a 
cukru. V našich končinách ju Božena Němcová prerozprávala do trochu inej, mierumilovnejšej rozprávky O perníkové chaloupce. Nuž a ak je prekladateľ príliš iniciatívny, prerobí perníkovú chalúpku na medovníkovú. Akoby preklad slova perník znel „medovník“.
Podľa odborníkov pekárstva a gastronómie to však vôbec neplatí. Chalúpka z plátkov medového cesta by sa totiž babe zosypala, zbortila na hlavu. Sú mnoho mäkšie než perníkové cesto. Stačil by dážď a z ježibaby by sa stal bezdomovec (pravda, ak si chalúpku čarami nepostaví znovu).
Máloktorá sladkosť, máloktorá potravina má také zamotané označovanie ako medovník a
perník. Podľa SOŠ agropotravinárskej a technickej v Kežmarku je rozdiel v použitom sladidle – do medovníka patrí med a do perníka karamelizovaný cukor. Tým je medovníkové cesto mäkšie (a muselo sa do foriem vtláčať) a perníkové tvrdšie (vykrajuje sa kovovými či plastovými formami), vhodnejšie na zdobenie. Do medovníka používajú ich žiaci škoricu a klinčeky, v perníku nechýba aj kardamóm, muškátový oriešok, zázvor, koriander a aníz.
Lenže vec komplikujú rôzne hybridy; niekto použije časť medu a časť cukru alebo sa musí 
spoľahnúť na umelé sladidlá či stéviu, do medovníka prisype tzv. perníkové korenie... prizdobí polevou, čokoládou, kandizovaným ovocím... a už tu máme medoperník alebo pernomedník a nik nevie, čo vlastne konzumuje, pečie, kupuje.
Ako to len bolo jednoduchšie pred piatimi storočiami. Sladilo sa iba medom, nuž sa tejto – vtedy novej – európskej maškrtke vravelo medovník. Korene by sme našli v starom Ríme i Egypte, kde vzácny med a medové koláče zvykli obetovať bohom. Keďže chutili sladko, ale boli silne korenené, jedli ich k pivu (nie bohovia)
Samozrejme, aj naše európske praprapraprababičky piekli medové koláče, preto aj ťažko označiť okamih, kedy sa zrodil medovník dnešného typu. Musel prejsť – tak ako človek –
rôznymi etapami. Medové koláčiky začali, samozrejme, koreniť exotickými bylinkami tam, kde sa z lodí vykladali prvé zásielky korenia z Orientu. A predsa sa za kolísku medovnikárstva považuje Norimberg, riadne vzdialený od mora. Údajne prvý medovník tam upiekli už v roku 1395. Ale opäť trvalo dlhší čas, kým v tomto meste (v roku 1530) založili prvý medovnikársky cech na svete. Pritom toto pečivo alebo koláčik označovali rôzne - Hönigkuchen, Lebkuchen, Pfefferkuchen, Pfeffernusse, Pfefferzelten. A tam sa už aj ako nositeľ názvu objavuje čierne korenie. Tak sa postupne rodí peperník, pepřník, perník...
Európa však stále musí sladiť medom, nuž si drahé medovníky môže dovoliť len šľachta či 
bohatí mešťania. Preto sa práve Bratislava ako najväčšie a najbohatšie mesto na slovenskom území stala centrom medovnikárov. Iba 89 rokov po norimberskom cechu tu tiež založili svoj cech (patril priamo pod „zväz“ vo Viedni), prvý v celom Uhorsku. Nasledovali ďalšie mestá – Levoča, Banská Štiavnica, Trnava, Bardejov, Banská Bystrica, Kremnica...
Do medovníka začali pridávať rôzne orechy, ovocné zaváraniny a korenia, vymýšľali nové cestá, nové techniky zdobenia, nové tvary, pre ktoré potrebovali hlinené a neskôr drevené formy z hrušky či lipy.. a pritom si tajomstvo svojho medovníka starostlivo chránili.
Čechy nemajú bohatšie či dlhšie medovnikársko-perníkovské tradície. Mária Terézia udelila Pardubiciam „právo perníka“ až v roku 1756, hoci - tak ako v iných krajinách - tam žili, pracovali a predávali „caletníci-celetníci“ svoje chutné zaujímavé výrobky už o dve storočia skôr. Takýmto názvom sa vtedy označoval pekár, ktorý sa špecializoval na Pfefferzelten, teda korenené calty, neskôr na pepřníky... Napriek tomu tam získal Pardubický perník celebritné postavenie, takže v roku 2008 ho neminula pečiatka EÚ chránené zemepisné označenie.
Medovník však prestával byť jednoznačným medovníkom práve po tom, čo sa medzi objavmi, 
vynálezmi a neskôr aj vo výrobe a na trhu objavilo nové sladidlo – cukor. Z cukrovej repy ho síce vylúhoval francúzsky botanik O. de Serres už v roku 1590, takmer dve storočia však trvalo, kým postup vylepšil berlínsky chemik A. S. Marggraff. Ale až začiatkom 19. storočia vznikol prvý cukrovar na svete – v poľskej obci Konary, no a potom to už dostalo spád. Drahý med nahradil cukor, nuž a keď medovník neobsahuje tento včelí produkt, prečo by sa ma nazývať medovníkom? Rovnako ako perník perníkom, keď sa doň nepoužilo čierne korenie. Žeby koreníkom? Alebo podľa vzoru anglických lingvistov gingerbread, teda zázvorové pečivo, ktoré spopularizoval najslávnejší
perníček sveta – Gingy (alebo v maxipodobe ako Mongo) z príbehu o Shreckovi?
Ktovie koľko medu pretečie pomyselným potokom, koľko korenia sa presype do fľašiek a vriec... kým nájdeme tie najpresnejšie pravidlá. A budeme mať konečne celkom jasno, či pečieme medovník, perník alebo koreník...
Soňa Hudecová ©
návštevy: 31111