... veď keď príde Ducha, bude do pol brucha. Lenže ešte pred vytúženým veľkonočným hodovaním bolo treba telo potrápiť pôstnym stravovaním. Aspoň tak to kázala našim babkám 
a dedom tradícia, náboženstvo ba dokonca aj ten chýrny sedliacky zdravý rozum.
Už na Kvetnú nedeľu (teda od tohto roka Palmovú, pretože podľa biblie kresťania mávali palmovými listami) si začali pripravovať slávnostné stolovanie, poľnohospodárske práce a vôbec akúsi neopakovateľnú atmosféru. Bahniatka, púzalky, maňušky, barky, baburence, kočičky, mládniky či búziky 
posvätil kňaz modlitbou a gazdovia i gazdiné s nimi potom poďho uzdraviť chorých, vyhnať dobytok na pašu, položiť k prvému zasadenému zemiaku, no a napokon vložiť aj do vázy uprostred nedeľného stola. Prehýbalo sa to na ňom dobrotami, hoci stále iba pôstnymi. Pripravovali ich z takých druhov zeleniny, ktoré mali čo najrýchlejšie zakvitnúť a potom zarodiť chutné plody – z uhoriek, tekvíc, cukín, hrášku, strukovín, papriky, paradajok. Nikdy nie z kapusty, cibule, kalerábu, mrkvy či ďalších druhov zeleniny, ktorá má najprv plod a až potom kvitne. Takže by vlastne nerodila, len vyháňala do kvetu...
Na Zelený štvrtok sa aj domácim zvieratám ušlo nebývalej stravy; kravy dostali chlieb s cesnakom, aby ich vraj netrápili strigy. Kozy si vo svojom váľovčeku našli vajíčka, aby dávali po celý rok dostatok mlieka. Zato hlodavce utekali preč pred nepríjemným zvukom rapkáčov, ktoré mali vyplašiť nielen „škodnú“, ale aj nečisté sily démonov. Práve preto umývali naše staré mamy všetko, čo im prišlo pod ruku, riady, seba, podlahy, maštale. Už od rána to všade svietilo čistotou, aby sa potom mohli nerušene venovať príprave zeleninových jedál. V niektorých dedinách si nechali posvätiť chren a koreňovú zeleninu a potom z nej navarili polievku, v južnejších oblastiach sa to už v záhradách a napokon aj na tanieroch zelenalo špenátom, šťavelom a listami mladej žihľavy. Ich hlavnou úlohou bolo očistiť človečiu krv...
Ráno na Veľký piatok gazda rozdával zvieratám soľ, aby boli celý rok zdravé. Hrudku dal aj do mraveniska, pretože vraj kde sú mravce, tam je aj dosť práce a bohatstvo. Zariekal mlieko, aby z neho bolo dobré maslo, zariekal stromy v záhrade, aby rodili, zariekal semená na siatie, nech bude zrno čisté a hladké. Tak ho to naučil dedo a toho deda jeho dedo. No a ešte čosi ho naučil; niet prísnejšieho pôstneho dňa od Veľkého piatku. Jedol len zeleninu, strukoviny a obiloviny, často posypané makom – to vraj zabezpečí dlhé klasy s hojnosťou zrna...
Nuž a konečne to zavoňalo klobáskami, údeným mäsom, kapustou, vajíčkami, baránkom z vajec, žemlí a klobások či koláčom z bieleho kysnutého cesta – na východe ho volali paska, na Liptove baba, v Novohrade mrváň, na Ponitrí posúch, v Tekove calta, pri Prešporku štricľa a niekde dokonca beluš. Zhon v kuchyni nenechal nikoho na pochybách, že sa pôstne obdobie konečne „dotiahlo“ do Bielej soboty. Hoci ešte ani vtedy si naši starí rodičia nesmeli zasadnúť k tanierom mäsitej dobroty, omamné vône už sľubovali skorú veľkonočnú kulinársku odmenu. Z vývaru údenej šunky a z vaječnej závarky si však predsa len mohli pripraviť chutnú polievku, k večeri už doplnenú kapustou, hríbmi a 
cesnakom...
Chvála kohútovi, čo odkikiríkal Veľkonočnú nedeľu. Dopoludnia posvätil pán farár prinesené dobroty a ponáhľať sa z kostola domov bolo v tento deň nielen dovolené, ale prikázané. Tak šikovne a rýchlo prebehne vraj aj gazdova žatva. Kto však s jedlom spadol, toho čakali škody na poliach. Keď si rodina posadala k obedu, veru sa veľkonočný stôl v ničom nezahanbil pred štedrovečerným. Taká bola na ňom výzdoba i hojnosť všetkého; biely obrus a určite nechýbal čerstvý peceň chleba. Gazda rozdelil prvé vajíčko medzi všetkých hodovníkov a potom už prišli na rad ostatné jedlá, napríklad, chutné pečené jahňa ako starožidovský rituálny pokrm alebo zajac – kultové zviera starogermánskej bohyne úrody Astarty, Aštarot, Ostary, od ktorej nám ostal aj názov Veľkej noci – Ostern, Eastern ...
„Šiby, ryby, mastné ryby, kus koláča od korbáča, kázal kadlec aj kadlečka, abys´ dala tri vajíčka; jedno biele, druhé čierne a to tretie zabarvené, to je moje potešenie…“ Začala sa šibačka a oblievačka, ako komu velili stáročné alebo aspoň desaťročné zvyky. Pravda, to sa týkalo chlapcov a mládencov, ktorých všade núkali mäsom, bielym koláčom a pálenkou, ba ešte aj obdarovali kraslicami, mašľami na korbáč, vyšívanou šatkou a peniazmi. Nikto sa nenahneval, keď sa chlapcom podarilo ukradnúť z komory klobásky či slaninu. Inokedy ich za to čakal trest, na Veľkú noc však pochvala šikovnosti zlodeja. Kúpači i vykúpané, šibači i vyšibané a samozrejme, celá dedina k tomu si na pondelňajší slávnostný obed dopriali do sýtosti najmä bravčové mäso, ktoré odjakživa symbolizuje blahobyt...
Ale aký by to bol sviatok bez dezertu... „Veľká noc je pre cukrárov dvojnásobným sviatkom. Popustíme uzdu fantázii, pohráme sa s chuťami, farbami i surovinami. Ale aj tu platí, že v jednoduchosti je najväčšia krása, elegancia a noblesa..,“ hovorí tatranská hotelová 
cukrárka Dáša Korenková a dodáva, že na jar neožíva len príroda, ale aj jej dezerty. „Tiež sú omnoho živšie, veselšie, plné farieb a ozdôbok. Nechýbajú na nich lístočky z mäty, jedlé kvietky alebo marcipánové motýliky a vajíčka.“
Takto sa zrodilo aj Dáškino citrónové vajíčko s ovocím. Tri vajíčka vymieša s 80 g kryštálového cukru, do snehu zamieša také isté množstvo múky a 10 g kakaa. Upečie piškótový plát; pri 200 °C to trvá asi 7-8 minút. Medzitým zaleje vodou 10 g čírej želatíny a nechá napučať. Zmieša 150 g bieleho jogurtu s 80 g práškového cukru, lyžicou medu, šťavou z citróna a dvoma lyžicami sirupu Sunquick a napokon vmieša vyšľahanú 350-ml smotanu. Na záver pridá napučanú želatínu. Naplní silikónové formičky. Z upečeného cesta vykrojí oválne tvary a prikryje nimi citrónovú zmes vo formičkách. Odloží do druhého dňa a stuhnuté potom vyklopí.
Rôzne druhy ovocia nakrája na drobné kocky, zamieša s medom a nasekanou mätou.
No, a hodovanie sa môže začať.
Soňa Hudecová ©