Obsahujú málo energie, a tak sú vhodné aj pre tých, čo stále bojujú s kilami navyše. Kilo húb dodá telu iba 600 až 2000 joulov, pritom však dobre zamestná tráviace ústrojenstvo a navodí pocit nasýtenia. Pánkovia (ale i dámy) s klobúčikom sú plné minerálnych látok, no nasávajú z okolia aj škodliviny... Skrátka, vďaka protichodným vlastnostiam majú huby stále veľa 
fanúšikov i zatracovateľov...
V Ázii si huby už dávno získali povesť predlžovača života. Veď aj symbolom čínskeho boha dlhovekosti Šou Lao je palica s ornamentom huby na rukoväti. Lekári tam proti bolestiam hlavy nepredpisujú chemické prípravky, ale čínske smrčky murr. Indiáni zase povýšili huby rodu Psilocybe (kam patrí aj náš holohlavec končistý) na symbol posvätnosti; 
obsahujú halucinogénne látky.
Do roku 1678 sa však inak o nich ako o botanickom druhu veľa nevedelo. Až Francúz Jean Marchant podrobne skúmal, ako tesne nad zemou vyrastá vláknité mycélium a ako sa v plodnici schovávajú „semienka“ budúcich húb. A keďže huby chutili aj vtedajším labužníkom, objaviteľská teória sa nezatvorila iba do archívoch učencov. Okamžite sa zrodilo nové povolanie – pestovanie húb na pareniskách s konským hnojom. A obchod i hubové kulinárstvo mohli skutočne prekvitať. Nečudo, že práve Francúzi vymysleli pasterizované podhubie a z „mykofarmárstva“ prešli na priemyslovú výrobu. Koncom 19. storočia sa tejto možnosti chopili aj v Severnej a Južnej Amerike či Austrálii.
Dnes sa umelo pestujú predovšetkým šampiňóny, hlivy ustricovité, japonské húževnatce šiitake, hľuzovky, pošvovce (volvariella volvacea sa pestuje na vlhkej ryžovej slame a je nevyhnutná v recepte na suši-čin) a uchovky (auricularia polytricha).
Tie najlepšie druhy a poddruhy výborne voňajú i chutia; už tieto dve vlastnosti stačia na to, aby ich zbožňoval celý svet. Tam, kde nerastú, im vravia iba tak jednoducho – huby, teda mushrooms. V lesnatých krajinách a regiónoch však každá huba a hubička dostala svoj názov a lov na huby sa tam stal masovým športom (aj keď uskutočňovaným prísne individualisticky).
V Nemecku sa naozaj počas hubárskej žatvy krúti väčšina profesionálnej gastronómie okolo 
klobúkov (i nožičiek), cesty lemujú stánky certifikovaných zberačov, z reštaurácií rozvoniavajú hubové eintopfy, omáčky, praženice. Fíni považujú za jednu z najchutnejších národných špecialít práve „paistetut sienet“ – dusené lesné huby so strúhankou a smotanou. Číňania zase radi pripravujú „ťing-jung pi-ku“ – šampiňóny plnené gaštanmi a mletým mäsom, dusené pod alobalom.
No a čo my v krajine, kde sa podľa odborníkov venujú hubárčeniu až štyri pätiny obyvateľov? Milujeme masliaky, kozáky, hríby, rozpadavce, čírovky, lakovky, hlivy, plávky, bedle, podpňovky, suchohríby, pečiarky; ich sezóna vrcholí koncom leta, ale keď praje počasie, nájdeme huby
ešte aj v druhej polovici jesene. Je to čas zavárania, sušenia, mrazenia, kvasenia, prípravy hubových extraktov a práškov, konzervovania v soli, masle či kyslom náleve. Skrátka, vo vlastnom kulinárskom záujme žiadne klobúky neodkladajte!
Teda tak, ako to nerobí ani šéfkuchár Jozef Šaulík, ktorého podľa rukopisu poznali mnohí návštevníci našich najslávnejších kúpeľov. Huby z lesa, napríklad, kuriatka (alebo aj kuriačky, kuročky, kuriaše, kohútky, lišovky, kozačky, herhubky, hrajhubky, hajdahubky) rád spolu s ryžou premieňa na plnku do pečenej papriky.
Umyje a očistí 4 papriky a odreže im spodky. Na cibuľke orestuje huby a zaleje vajíčkom. Osolí a dochutí čiernym korením. Podusí 400 g ryže a zmieša ju so 100 g paradajkového pretlaku a hubovo-vajíčkovou zmesou. Naplní papriky a pečie v rozhorúčenej rúre pri teplote 160°C asi pol hodinku.
Soňa Hudecová ©
aranž. vici
návštevy: 32977