Všetci ľudia sa radujú v fašangovém čase,
jedni pijú, druhí jedia za stolom klobáse;
títo rebrá a slaninu, tamtí krapne pražia,
takové i iné veci na fašangy jedia.
Víno, pivo a pálenô sebe popíjajú,
potom sa do veselého krepčenia dávajú,
pospevovali si naši praotcovia, keď im ešte takmer mlieko po brade tieklo. A veru sa v tom fašiangovom čase nikto nenahneval na nezvyklý hurhaj a prekáranie. Ba naopak, gazdovia ich ovešali vencami klobások, slaniny a údeného mäsa. Dievčatá napiekli pampúchy, uvarili víno, usadili harmonikára, gajdoša i hráčov na hrebeň a priadková zábava sa mohla začať. Vlastne, ešte
nie... najprv každé dievča obdarovalo gazdinú veľkým koláčom z kysnutého cesta ako odmenu za požičanie izby na celú priadkovú sezónu. Gazdiná týmito koláčmi všetkých pohostila, zatiaľ čo neúnavným hudobníkom sa z nich ušla aj bohatá výslužka.
Na Morave mjasopust, v Čechách masopust, na Slovensku fašiangy. Začínali sa od Troch kráľov a končili štyridsať dní pred Veľkou nocou; počas nich sa potom naši prarodičia dôsledne postili. Aj preto sa usilovali užiť si fašiangov a fašiangových hostín, ako sa len dalo a vládalo. Podľa vzoru antických saturnálií, luperkálií, mamurálií, dionýzií a bakchanálií najmä v posledné fašiangové dni - v tomto roku od nedele 4. februára do utorka 13. februára - jedli, pili, hodovali, obliekali si veselé kostýmy a tváre zakrývali maskami. Piekli 
mäso, varili huspeninu, pili vtedy veľmi obľúbenú medovinu a vyprážali tradičné fašiangové šišky. Hospodárske výkazy likavského panstva z roku 1648 o nich, napríklad, píšu: ... veľa múky (úradník) vydal pre majerskú čelaď, ponevač tam fanky piekli...
Neveselili sa však len naši starí otcovia v Závadke, Ladzanoch, Potvoriciach či vo Varíne, ale aj v Kežmarku, Bardejove alebo vo Zvolene. Kým na dedinách sa ale úloha "zabávačov" ušla všetkým - mladým i starým, slobodným i detným, chudobným i bohatým, v mestách sa pod zábavy a veselé sprievody podpisovali jednotlivé remeselnícke cechy. Práve fašiangovými 
kúskami a skúškami skladali učni svoju maturitu a stávali sa tovarišmi.
Garbiarski učni, napríklad, skákali zo striech do napnutej volskej kože, ktorú držali štyria najmocnejší majstri a adepta na skúšku zrelosti ešte párkrát vyhodili do vzduchu. Mlynári dokazovali svoju šikovnosť chodením na vysokých chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obruče s pohármi naplnenými vínom. Kožušníci rozveseľovali divákov zvieracou maškarádou; mladší majstri niesli na žrdiach vypchaté srny, jazvece, diviaky ako sprievod za "medveďom" – starším majstrom v medvedej koži. Fašiangy potom vrcholili v domoch cechmajstrov, pričom pani cechmajstrová musela upiecť až päťdesiat pecňov chleba a uvariť desať šuniek. 
Najaktívnejším organizátorom fašiangových zábav bol však mäsiarsky cech. Povinnosť myjavských učňov ponoriť sa do škopku s obsahom hovädzích čriev a potom do škopku s čistou vodou i slávnostné odprevadenie muzikou potvrdil dokonca aj cisár Karol IV. vo svojom nariadení z roku 1726. Budúci mäsiar tak totiž dokázal nielen svoju otužilosť a fyzickú zdatnosť, ale takto metaforicky aj čistotnosť a dodržiavanie hygienických zásad pri práci. Po fašiangoch už totiž naozaj odchádzal z učenia do života. Čo kraj, to iný mäsiarsky mrav. Všade sa však našťastie končili nepríjemné krsty príjemnými 
zábavami, sprievodmi a, samozrejme, výdatnými mäsovými špecialitami.
Nuž a keď sa polnoc prehupla na Popolcovú stredu, gazdinky museli umyť a očistiť všetok riad, aby v ňom neostal ani mastný fliačik. Počas pôstu smeli totiž mastiť len olejom alebo maslom. Masť spolu s dobrými mäsovinkami skryli do tajných kútov komory. Aby však naše staré mamy a starí otcovia nevhupli naraz z fašiangového veselia do smutného a chudobného pôstu, vymysleli si malú zábavku "ísť na praženicu" k mládeneckému richtárovi. Dievky vzali maslo, zo desať vajec; možno z predošlých dní ostalo trochu rezancov a k tomu pálenka. Mládež sa teda najedla chutnej praženice a zahrala sa hry, pri ktorých si smela prejaviť aj vzájomné city a sympatie. Na druhý deň bola potom dedina plná klebiet a 
ohovárania. Pôst sa mohol začať...
Mimochodom, dnešné cechy mäsiarov a údenárov pri krajských živnostenských spoločenstvách neponárajú budúcich majstrov do žiadnych sudov, nenosia ich na brvne symbolizujúcom koňa, ba ani neorganizujú tzv. husaciu jazdu. Nekrstia ich tradičnými fyzicky náročnými fašiangovými skúškami. V 21. storočí taký mäsiarsky krst vyzerá celkom inak, napríklad, prostredníctvom súťaží zručnosti, oživovaním dávnych tradícií mäsiarskeho remesla cez obnovu starých receptúr ale s využitím moderných technológií.
Soňa Hudecová-Podhorná ©
foto: Viki, Ralph
návštevy: 21412