Čo bolo skôr – vajce alebo sliepka? Teda vlastne v tomto prípade… zrodil sa najskôr kapustový meteník a potom prezývka? Alebo opačne? Nuž o tejto téme nájdeme na internete niekoľko zmienok, po každej sa však v mysli gastronomického pátrača vynoria ďalšie a ďalšie otázky. Odpovede na ne sme napokon našli u osoby najpovolanejšej – etnologičky a múzejníčky PhDr. Ivety 
Zuskinovej, ktorá si na svoje pracovné konto pripísala takmer dvadsiatku publikácií o zvykoch a živote liptovských prababičiek a pradedov. Nuž a keďže kuchyňa bola odjakživa akousi slovenskou obývačkou - srdcom každého domu, nechýba medzi jej publikáciami ani tá kulinárska.
„V každom dome bol sud s kyslou kapustou, našla sa aj menej kvalitná múka, z čoho vzniklo aj pomenovanie meteník - metať, zmetať múku. Z tej najkvalitnejšej totiž pripravovali chlieb, aby dobre vykysol a nebol popraskaný, lebo to by bolo pre domácnosť zlé znamenie,“ Ivetka Zuskinová dodáva, že matky však museli nasýtiť svoje deti a na to sa im hodila aj horšia múka. Nuž z nej piekli osúchy alebo kabáče z múky, kapusty, bravčovej masti, mlieka alebo srvátky – meteníky, mäteníky, kapustníky, strapkáne či strapáne.., lebo však kapusta im dáva taký strapatý vzhľad. Položili na kapustný list a šup ho do pece.
„Pripravovali ich na celom dolnom a strednom Liptove, kým v hornom radšej piekli hubovníky, bryndzovníky a zemiakové švábovníky. Meteníky sa však predsa len najviac spájali s Liptovskými Revúcami; tam ich zvykli ponúkať aj na svadbách. Kedysi sa totiž na svadobné stoly niesli obyčajné, jednoduché jedlá, ktoré ľudia mali radi.“
Nuž ale potom... ktovie či sa v polovici 20. storočia nejaká devucha z Revúcej nevydala cez pole alebo sa to inak prihodilo... vášeň pre meteník sa presťahovala do Likavky. Piekli ho tam ešte častejšie, balili do výslužiek a dokonca mu dali podobu koláča. V tých časoch sa dediny častovali prezývkami. Niekde žili krúpkari, inde koláčníci, žabiari alebo kulašníci, nuž a Likavke sa ušiel „nick“ meteníci. O to výstižnejšie, že hoci poznáme stredné Slovensko po mäkkej reči, v Likavke sa hovorilo tvrdo: „Nedáte si metenýk?“ A gazdiná rozmýšľala, aký metenýk pripraví na fruštik, aký trochu iný do práce v lese, a ďalší na večeru... A tak im vraveli „metenýci, mätenýci“. Prezývku dokonca prijal za svoju aj tamojší florbalový klub...
Keď Vlado Greguška šéfoval kuchyni hotela Mních v Bobrovci, mohli sa stovky deťúreniec počas „škôl v prírode“ tešiť z jeho meteníka. Na plech potreboval 500 g polohrubej múky, 700 g surovej kyslej kapusty, 250 g slaninky, 4 strúčiky cesnaku, 1 dcl bravčovej masti a také isté
množstvo oleja, pol litra mlieka, prášok do pečiva a soľ.
Múku, kyslú kapustu, prášok do pečiva, olej a soľ dobre premiešal. Pridal pol litra mlieka a ešte raz dobre premiešal. Nalial na plech, vymastený polovicou bravčovej masti. Zvyšnou masťou potom potrel cesto a popichal vidličkou, aby masť vsiakla. Piekol vo vyhriatej teplovzdušnej rúre pri teplote 150 °C. Po 25 minútach pečenia poukladal na vrch pásiky prerastenej slaninky a opäť popichal vidličkou. Piekol ešte 20 minút. Po upečení potrel roztlačeným cesnakom, ktorý zmiešal s kávovou lyžičkou oleja.
„Ja robím meteník veľmi často, používam tiež polohrubú múku, pokrájanú kyslú kapustu, pridám ale hneď do cesta upraženú slaninu s cibuľkou a zamiesim na kyslej smotane. Na pomastený plech roztlačím cesto a keď je z jednej strany upečené, rozkrojím ho, obrátim a nechám dopiecť,“ Ivetka Zuskinová zozbierala až trinásť receptov z mnohých obcí regiónu. Nadšení kulinári profesionáli i amatéri si ich mohli vyskúšať už v roku 1998, keď vyšlo prvé vydanie jej Kuchyne starých materí Liptova.
Soňa Hudecová ©
návštevy: 43565