Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche – presne takto to vravievali pradedovia a prababičky v mnohých krajinách. Prípadne... lepší vrabec v hrsti než zajac v chrastí. Premietnuc to do gastronomických sfér – lepšie istota mastného chleba s cibuľou ako možnosť niekedy, niekde... sviečkovice plnenej hľuzovkami na artičokovej omáčke. Aj keď by niekto namietol, že ten mastný chlebík by mu šmakoval viac. No a presne o to ide; vrabce či iné malé vtáctvo nemusia byť ani na vlnách kuchyne zlým nápadom...
Moravský vrabec (alebo v niektorých českých končinách brabec, ktorý je však podľa tamojších jazykovedcov nespisovný) sa do kulinárskych písomností prvý raz dostal v roku 1908. Aj keď bolo toto jedlo známe už predtým ako „dráčikovia“ alebo „vrabce“, pretože kúsky bravčového mäska veľmi pripomínali malého šedohnedého vtáčika. Ich zvláštnosťou bolo dusenie a následné opečenie s rascou, cesnakom, prípadne podlievané pivom či vínom. V sprievode kyslej kapusty a knedlí alebo špenátu sa pripravovalo na Slovácku, nuž a odtiaľ sa dostalo aj do Čiech, kde k „vrabcom“ pribudol prívlastok moravský.
Spätzle, teda vrabčekovia, sa zrodili v juhonemeckom Švábsku. V časoch pokresťančovania ich tam vraj priniesli mnísi z Talianska; volali ich „spezzare", čo znamená porezať na malé kúsky. Od iných cestovín sa odlišujú tým, že sa pripravujú len z mäkkého cesta (múka - v čase zrodu špaldová - vajce, mlieko, voda, soľ) a pred sušením sa ešte varia, priamo z lopára ako naše halušky. Ich povrch je drsný, preto sa dobre spájajú s omáčkami a prívarkami. Pripravujú sa na slano aj sladko, hoci aj opečené s jablkami a škoricou, so sušenými slivkami alebo ako typická švábska špecialita – so šošovicou a klobáskami seitewürstle. Prípadne po taliansky, keď sa do cesta pridáva pesto. Ponúkli by nám ich nielen v južnom Nemecku, ale aj Rakúsku, Lichtenštajnsku, Švajčiarsku, Tirolsku, Alsasku... Ale pravé švábske špecle sú už od roku 2012 chránené pečiatkou EÚ. Mimochodom, v tomto nemeckom regióne postavili vrabčekov nad iné cenné vtáky. Lebo ak sú spätzle akokoľvek nepodarené, vravia im sláviky, orly, havrany či bociany.
Vtáčie mlieko poznajú v mnohých krajinách, aj keď nie všade sú výsledné jedlá či nápoje rovnaké a ani ich rovnako nenazývajú. Najlepšie si v tomto smere rozumieme s Čechmi a ich ptačím mlékem i Maďarmi, ktorí dobrotu nazývajú rovnako - madártéj. Už v Rakúsku by sme však riešili dilemu, či Kanarimilch preložiť ako mlieko kanárika alebo Kanárske mlieko podľa slávnych ostrovov. Pretože v anglicky i francúzsky hovoriacich končinách dezertu naozaj vravia plávajúci ostrov – floating island, čo je veľmi výstižné... Veď lyžicou vykrajované porcie vyšľahaného bielku s cukrom, položené na hladinu horúceho mlieka, zahusteného mlieka alebo pudingu naozaj pripomínajú biele ostrovy. Názov vtáčie mlieko však tiež nevznikol iba tak. Odkazuje na použitie vajíčok a biele obláčiky aj pripomínajú jemné našuchorené vtáčie perie. Ale antickým výrazom Ornithón gala – vtáčie mlieko opisovali starí Gréci niečo nadpozemsky chutné, vhodné pre bohov. Preto si tento názov vzala za svoj aj továreň na sladkosti v Poľsku, keď v roku 1936 začala vyrábať a predávať penovú hmotu obliatu čokoládou – ptasie mleczko.
Španielsky vtáčik sa síce zrodil v pyrenejskej kuchyni, ale dostal tam celkom iné názvy. Vrátane milého „dieťa v perinke“ (pod ktorým jedlo servírujú v južnej Amerike), keďže zavinutý plátok roštenky pripomínal perinku s dieťaťom. O prenesenie jedla do českej a neskôr aj slovenskej kuchyne sa postarali španielski kuchári Márie Španielskej, ktorá sa po smrti manžela presťahovala k synovi Rudolfovi II. No a keďže sa zavinuté plátky so slaninkou, nakladanou uhorkou, vajíčkom a párkom zvykli prepichnúť dvoma špajdľami, ktoré pripomínali vtáčie nohy, český výstižný názov bol na svete. Prvý raz sa toto jedlo spomína v kuchárskej knihe strahovského premonštráta Jiřího Evermoda Košetického koncom 17.storočia. V Škandinávii sa podobné jedlo nazýva „vtáčikovia bez kostí“, pretože sa teľacie mäso korenilo na spôsob pernatej zveriny.
Takže áno, lepší vrabec na tanieri než holuby na veži…
Soňa Hudecová ©
návštevy: 32459