Kde sa voda sypala a piesok lial, začal sa príbeh zvaný carving. Len to nebolo v žiadnej rozprávkovej krajine, ale v thajských a čínskych končinách. Keď sa tam remeselníkovi kuchyne dostal do rúk koreň taro, už aj vyrezával... kvety, vtákov, motýle, paláce... ba aj celé obrazy. 
Veď v juhovýchodnej Ázii a Indii pestovali túto hľuzu už päťtisíc rokov pred n.l..
Odtiaľ putovala nielen do Číny či Egypta ale aj do ďalších končín Afriky a karibskej i havajskej oblasti. Všade dostala iný názov – vo svojom rodisku a mnohých ďalších krajinách ich volajú taro, eddo alebo kulkas, inde však aj ala (na Maldivách), toran (v Kórei), chino (vo Venezuele), cocoyam (v Nigérii), macabo (vo frankofónnej časti Kamerunu), dasheen (v západnej Indii), contomire (v Ghane), malang (v Porto Ricu).
Dnešní carvinisti využívajú aj melóny, uhorky, mrkvy, jablká, ananásy, tekvice, pór, mangá, hrušky, reďkovky,... ale medzi top surovinami stále zostáva taro (na obr. vyrezaný kôň), u nás nazývané ako kolokázia jedlá. Pri jej vyrezávaní si treba dávať pozor na jedovatú šťavu. Stačí však krátka tepelná úprava a taro sa zmení na vysoko použiteľnú, hodnotnú a veľmi obľúbenú surovinu.
V baroch ju využívajú v podobe tenkých opečených plátkov ako chuťovku k pitiu. Na Havaji z neho pripravujú hustú kašu alebo opekajú na spôsob hranolčekov. V Karibiku varia polievky a omáčky, často obohatené o listy kolokázie, považované za zeleninu. V Trinidade a Tobagu varia tzv. callaloo, husté pyré z koreňa s krabími nožičkami a kokosovým mliekom. Taro majú radi aj cukrári – do koláčov alebo cukroviniek, dokonca McDonald´s v Číne predáva koláčiky s tarovou plnkou. Degustátori opisujú chuť koreňa ako zemiakovú, zelerovú alebo gaštanovú.
Soňa Hudecová ©
návštevy: 41997