Najlepší pocit má vtedy, keď do rezortu prídu starí rodičia s vnúčatami. A hneď im vraví, aby položili mobily bokom a užívali si príbehy. V každom domčeku nájdu knižky, tak nech babička s dedom čítajú vnúčatám rozprávky, povesti z Oravy.., aby si užívali, že sú spolu, rozprávali sa a nepísali si cez messenger či whatsappp... Tak si to predstavoval Jozef Gustiňák, keď so spoločníkom vymýšľal a budoval rezort Rozprávková dedinka. Okolo Koliby s reštauráciou a 
zopár izbami vyrástlo tak sedem domčekov, ktoré hosťa prenesú do sveta rozprávok.
„Hádam najžiadanejší je domček Kremienka a Chocholúšika v tvare stromu, ale samozrejme, na ocot neostávajú ani Maťko a Kubko, Na stračej nôžke, Perníková chalúpka, nora Tolkienovho Hobbita, Mlyn... ktoré dnes potvrdzujú naše sľuby spred štrnástich rokov, že tu nechceme postaviť žiaden disneyland. Veď hádam najťažšie zo všetkého bolo získať súhlas pre náš zámer,“ Jozef Gustiňák dal tak hotelovým službám ďalší rozmer – príbeh. Hosťa zaujme už predpremiérovým pohľadom - keď nájde na internete fotku rezortu.
Čo ho však nadchne a osloví, keď sa ponorí hlbšie pod rozprávkovú tvár?
Hostia stále vyžadujú to, čo pred mnohými rokmi - čisto, teplo, pohodlné matrace, kvalitnú posteľnú bielizeň, príjemné a ochotné prostredie. Ale pribudli nové požiadavky - rýchly internet, dostupnosť autom, wellness, zážitkové stravovanie i ubytovanie. No a ekológia. V nej, pochopiteľne, to, čo priamo vidí, teda tzv. zelený program na izbách. Upozornenie, že osušku či uterák na výmenu treba položiť na podlahu, inak nech ich nechajú na vešiaku. V lete oceňujú našu bylinkovú záhradku - peknú a praktickú, sami si môžu nastrihať mätu, medovku, pažítku, rozmarín, šalviu , tymian, rôzne vňate... a urobiť si z nich čaj, dochutiť vodu, prípadne použiť bylinky pri svojom privátnom grilovaní v areáli.
A čo sa dozvie v prípadnom rozhovore s vami či s personálom?
Už pri plánovaní Rozprávkovej dedinky sme dávali dôraz na trvalú udržateľnosť. Vybudovali sme kotolňu na Biomasu, postupne sme
dobudovali fotovoltiku 40 kWh, úplnou samozrejmosťou je separovanie odpadu, sklo, papier, plasty, kovy, kuchynský odpad, zachytávanie dažďovej vody na polievanie, máme vlastné malé skleníkové hospodárstvo, komposter... A stále sa snažíme niečo dopĺňať, vylepšovať, na jar ideme postaviť nabíjačku na e-biky.
V zahraničí sa skloňuje Zelený program vo všetkých pádoch. Ako ho „prežíva“ našinec, či už ako hosť alebo zamestnanec?
Niekedy ma prekvapuje, že sa najmä mladí kolegovia pozerajú na to ako na novinku. Prípadne vypisujú na sociálne siete, že treba zachraňovať amazonský prales, ale aby poliali kvety alebo vymenili vodu vo vázičkách, to im je cudzie. Priamo v pracovnej zmluve to však majú medzi povinnosťami, napríklad, že sa u nás prísne separuje odpad. Ekologické kroky sú prirodzenou súčasťou môjho životného štýlu – veľmi oceňujem aj zálohovanie PET fliaš - preto sa snažím v tomto duchu vychovávať aj kolegov, prípadne hostí.
Čo oči nevidia, to srdce nebolí – dalo by sa aplikovať aj na problémy spojené s ekologickým životom Rozprávkovej dedinky. Hosť o nich nemôže vedieť...
No viete, triedenie smetí dnes nie je zadarmo, je to dosť veľká finančná záťaž. Separovaný odpad okrem kovov nik nevykupuje. Papier a plasty odvážame na zberný dvor a platíme podľa hmotnosti. Pritom každý šróbik, každý kábel je zabalený zvlášť v plaste; 
kupovali sme nové smart TV a nejaké batérie do kúpeľni... toľko polystyrénu, kartónov... Platíme za komunálny odpad, kuchynský odpad, textilný odpad. Iba prepálený olej je „dobrý“ odpad, zaň dokonca dostávame aj nejakú odmenu. No najviac nás zaťažuje byrokracia, musíme vypracovať a odovzdať koncoročnú bilanciu a hlásenie o nakladaní z odpadmi.
Ďalšou veľkou témou zmien v správaní sa hosťa sú sociálne siete, hoci sa aj marketingové firmy často riadia vlastnými, subjektívnymi pocitmi a preferenciami. Aké sú tie vaše?
Také rozprávkové. Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi domčekmi žili ľudia v sociálnej sieti zvanej priateľstvo, ochota, pomoc... Ale do reality - u nás na Orave teraz napadlo 30-40 cm snehu. Ľudia vypisujú od pohodlia obrazovky, že nie sú odpratané chodníky, najradšej by tam všade mali asfalt. Ale že by zdvihli zadok, vzali lopatu a odhádzali ten sneh, to nie, veď to má urobiť niekto iný... Kedysi boli takéto zimy úplne normálne a vedeli sme si s tým poradiť aj bez fb. Sused odhádzal susedovi, pomohol s autom... to boli tie pravé sociálne,teda spoločenské siete.
Majú teda sociálne siete do Rozprávkovej dedinky vstup zakázaný?
To zase nie, len mám k nim rezervovaný postoj. Neignorujem ich, ale nepreceňujem. Nepripisujem im takú dôležitosť , ako sa to dnes deklaruje. Veď čo už povedať, napríklad, na nahnevané recenzie na sociálnych sieťach typu „vtáci ma budili svojim štebotaním“? Koniec koncov je celé hotelové odvetvie založené na osobnom kontakte, podaní ruky, priateľskom objatí, pohľadu do očí, nie o QR kódoch a automatickom recepčnom. Chápem, že svet sa zbláznil, ale v Rozprávkovej dedinke tak nemusíme fungovať... Som skrátka „stará konzerva“.
Teraz ste sa dotkli ďalšej zmeny v správaní sa a požiadavkách hosťa, online komunikácii, či napríklad, tých QR kódov. Čo na ne vraví Maťko, Kubko, Kremienok a Chocholúšik či hoci aj zlá ježibaba..?
Som nepriateľom QR kódov namiesto jedálnych lístkov. Keď prídem do takej prevádzky, odchádzam a už ma tam nikdy neuvidia. Oceňujem, keď sa môžem s personálom porozprávať, čo majú dobré, čo sa dnes podarilo a čo menej. Ja už dožijem bez QR kódov v reštauráciách, v Rozprávkovej dedinke nikdy nebudú. Chápem a akceptujem to iba niekde vo fast foodoch. Možno napokon budeme mať každý niekde vytetovaný QR kód, ale ja v takom svete žiť nechcem.
Ktorým novým chúťkach hosťa ste sa však prispôsobili?
No, doba je rýchla, chceme všetko hneď..., dnes je priemerná dĺžka prenocovania menej než tri noci, ale za to príde hosť aj 3-4 x v roku. Čoraz častejšie si rezervuje pobyt na poslednú chvíľu, 
podľa pracovných povinností, ale aj podľa počasia. Veľká zmena nastala v záujme o gastronomické služby. Covid nimi dokonale zatriasol. V garážach majú ľudia výčapné zariadenia, doma vinotéky. A tak pozorujem úbytok hostí na denné menu aj na a la carte, možno je tu už prevaha generácie X, odkojenej na fast foodoch. Musíme sa tomu prispôsobiť a nájsť si cestu, zaujať inak...
Sú niektoré novinky vašou srdcovkou, ako sa vraví – vašou šálkou kávy?
Zavládli trendy ľahších a zdravších jedál, tak sa snažíme náš koncept kolibovej reštaurácie prispôsobiť, jedlá odľahčiť, používať spôsob prípravy sous vide, zaujať zabudnutými receptami Terézie Vansovej, ale aj bez lepku, bez laktózy. Hostia oceňujú „iné“ suroviny - teľacinu, jahňacinu, králika, krúpy.... Mám rád náročných hostí, ktorí však vedia ohodnotiť dobré jedlo, kvalitné suroviny, invenciu kuchára. Vždy sa aj poteším, keď si dajú poradiť v párovaní vína k jedlu. Áno, dá sa žiť aj bez dobrého jedla, bez dobrého vína a pekných žien..., ale načo?
A čo nejaká zmena, s ktorou nie ste celkom stotožnený?
Máme, žiaľ, aj takú. Voda na stole bola a aj bude u nás vždy zadarmo, je to dar Boží. Ale vodu s citrónom a mätou sme museli spoplatniť. Je to práve následok covidu, ktorý úplne zmenil spávanie sa hosťa v gastronómii. Bol ako Petriho miska, ktorá preverila dovtedajšie zvyklosti, záujem, dopyt.
Hosť do domu, Boh do domu – vraví slovenské príslovie, ktoré zdobí aj vchod do jedného z vašich rozprávkových domčekov. Možno by sme mohli doplniť „Dobrý hosť do domu...“ Ale čo s 
tým horším hosťom?
K tomu by som dodal len toľko... hosť nemá vždy pravdu, ale prečo sa s ním hádať? Veď práve on je ten najpodstatnejší faktor v našom biznise, bez neho to nemá zmysel. Našťastie si to uvedomujú aj všetci moji kolegovia. Slúžia hosťom s radosťou, ochotou a pocitom, že je to viac ako práca, že je to poslanie ....
Soňa Hudecová ©