"Možno nikdy žiadne náboženstvo nepojme telesnú náruživosť tak prirodzene, ako keď ľudia uctievajúci Afroditu, cítili, že inštinkty, ktoré ich spájajú so zvieratami, spájajú ich aj s bohmi."
barón Kenneth Clark, britský historik umenia
Na počiatku bolo Slovo a vari hneď za týmto slovom sa stvorila Túžba; po túžbe Láska a hľa... 
bez veľkej námahy je nás tu dnes niekoľko miliárd. A predsa sa už od prapočiatkov ľudskej histórie na planéte Zem zaujímal človek o to, ako túžbu posilniť a lásku ešte väčšmi naplniť. Hľadal zázračné nápoje a jedlá, ktoré by mu pomohli zaujať druhé pohlavie, znásobiť ľúbostný výkon, priniesť nepoznané rozkoše. Elixíry lásky preslávili svojich autorov; mnohé sa dodnes tešia úcte a bezhraničnej viere, iné si postupne vyslúžili posmech a zatratenie, najčastejšie ich sprevádzajú pochybnosti. Avšak homo sapiens aj dnes rád skúša staré recepisy i novoty na poli lásky i na poli "láskovej" gastronómie, veď čo ak predsa...
Parohatá zver sa stala symbolom potencie. Lovenie zveri je doménou mužov a aj pri príprave divinových jedál častejšie stretneme pánov so slušivou zásterou než ich partnerky. Určite i preto, že divina vyžaduje čas, hravosť a trpezlivosť - odležanie, fyzicky namáhavé porciovanie, marinovanie, obracanie a potom samotné zdĺhavé pečenie, varenie, dusenie. K tomu prácne prílohy, príležitostné servírovanie, ťažké vína. Navyše vraj zverina povzbudzuje túžbu pánov po láske, rozvášňuje a znásobuje ľúbostné rozkoše.
Tak vravia múdre knihy. Napríklad, Psychologická štúdia o sexe od Ellisa Havelocka z konca 19. storočia odporúča sviečkovicu z rôznych živočíšnych druhov ako silné afrodiziakum pre pánov. Treba ju však pripravovať ľahko opečenú podľa Rossiniho alebo ako dvojitý steak so zeleninou podľa Chateaubrianda, nie vyprážanú či v ťažkej smotanovej omáčke. Dokážu cez chuťové poháriky povzbudiť celú
centrálnu nervovú sústavu. Pritom ale zbytočne nezaťažia žalúdok, pretože na adresu ťažko stráviteľnej hostiny vravela už Kámasútra: "Nenaplňte si žalúdok jedlom a nápojmi, lebo dostanete záchvat mŕtvice a dny!" a to namiesto sily a ľúbostného rozletu, aký sa od zverinového jedla právom očakáva.
Pre tých, čo smú holdovať Dianinmu umeniu celkom bez obáv z pokuty, majú láskológovia ešte jeden zverinový nápad v tajnom šuflíčku. Paroh z trojročného jeleňa siku treba ostrúhať a uvariť. Obsahuje totiž samčie pohlavné hormóny, používané aj v humánnej medicíne.
Keď je parohatá zver kráľom, nuž zajac sa vraj stal princom medzi afrodiziakami - povedal pred dvoma storočiami ktorýsi uznávaný milovník. Ale ešte omnoho skôr, keď sa faraóni 21. dynastie starobylého Egypta usilovali o mýtus nevyčerpateľnej mužnosti, uctievali zajaca ako božstvo. V Grécku tepali svadobné prstene do tvaru tohto neveľkého zvieraťa. Indiánom nik nevyhovoril, že Veľký Zajac bol stvoriteľom Zeme, Mesiaca, ba i Slnka. No a v Británii ho dokonca svätili tak, že jeho mäso ani nejedávali. Na obrazoch, reliéfoch i keramike sa to popri bohyni lásky Afrodite a jej bôžikoch lásky kupidoch len tak hemží zajacmi a zajačikmi. To preto, že mužom zaručí "dobrý výkon".
Tetrov, sluka, prepelica, divá hus a divá kačka, bažant, jarabica i divý holub by vraj s chlapom ani len nepohli, zatiaľ čo ženy dovedú "do stavu láskavej blaženosti". Nápadníci z rokov 1700 to dobre vedeli a nikdy nezabudli pripraviť dámam svojho srdca vtáčie lahôdky. Francúzsky kráľ 16. storočia Henrich IV. sa dokonca ku vojvodkyni Gabike d´Estrées vozieval tak, že jeho osobný koč sprevádzal ďalší samostatný koč. V ňom sa viezlo niekoľko jedál z jarabíc. 
Prísediaci kuchár na ne dozeral a udržiaval ich v optimálnej teplote.
"Ty moje jahniatko!" vraví roztúžený milovník, "zaraz by som ťa celú zjedol." Tento úvod do lovenia „bez zbraní“ často patrí k slovníku i k jedálničku. Veď jahniatko (hoci nepatrí k divej ale zdomácnenej zveri) sa považuje za afrodiziakum v japonskej i arabskej kuchyni. Možno práve Alah dozerá na to, aby sa po pečenom jahňati prelamovali predľúbostné rozpaky a po lahôdke z jahňacieho mäska, cesnaku, tymiánu, rozmarínu a jogurtu už naozaj netreba veľa ďalších slov.
Majster varešky Róbert Krištof vidí (a rád varí) valentínsku večeru v podobe nanajvýš jednoduchej Prepelice na škoricových hruškách: Prepeličku opláchne, nasolí a pečie pri teplote 160 ºC asi hodinu. Do výpeku pridá na jemno nakrájanú šalotku, na kocky nakrájanú hrušku, trochu masla a za pohár bieleho vína. Dochutí škoricou, soľou a mletým korením.
Soňa Hudecová ©