...tam sa ľuďom dobre darí. Nuž podľa tejto rečňovanky by na Slovensku všetkých čias bolo len a len dobre. Veď sa tu mok s čiapočkou varil už pár storočí po Kristovi, v 11. storočí dokonca už z chmeľu.
V listine uhorského kráľa Ladislava IV. z roku 1274 sa spomínajú tri kráľovské pivovary – z toho až dva na území terajšieho Slovenska.. Remeselné cechy pôsobili postupne aj v Bratislave. Bardejove, Hniezdnom, Komárne, Košiciach, Medzeve, Rožňave, Spišskej Novej Vsi, Spišskom 
Podhradí, a Žiline. Výborný mok z Kežmarku a Trenčína putoval na stoly rakúskych a uhorských šľachticov.
Darilo sa aj malým varniam, napríklad, v Banskej Bystrici 17. storočia sa pivo varilo až na osemdesiatich miestach. Turzovci boli známi nielen vďaka Bojnickému zámku, ale aj pivovaru, v ktorom sa varil Bojnický palatín. Prešporčania zvykli raňajkovať pivovú polievku alebo chlieb ponáraný do teplého piva.
Neskôr sa vlastným zlatým nápojom chválili aj v Bytči, Beluši, Cinobani, Dolnom Kubíne, Gelnici, Ilave, Lešti, Martine, Novom Meste nad Váhom, Polomke, Považskej Bystrici, Rejdovej, Rimavskej Sobote, Ružomberku a ďalších.
Za silný pivovarnický región sa považoval tekovský i turčiansky . Martinský pivovar, otvorený v roku 1893, sa zrodil výlučne zo slovenského kapitálu – ako jeden z mála. Postavil ho Jozef Capko z Kláštora pod Znievom, inak šikovný obchodník-cestovateľ.. Možno vďaka produkcii dobrého vína i kvalitnej pálenky sa tu však pivo nikdy nestalo takým výlučným nápojom ako v Čechách.
Soňa Hudecová ©