Jednoho Rossiniho, prosím..

Chceli ste sa najesť v Salzburgu... nuž určite aspoň desatina jedál niesla označenie à la Mozart. Chcete sa dobre najesť na Slovensku, tak iba hádate, čo znamená „po sedliacky“, „po horehronsky“, „po zemplínsky“ alebo „podľa Jánošíka“. Fantázii sa totiž v kuchyni ani v jej lingvistike medze nekladú. A predsa.., medzinárodná gastronómia pozná niekoľko spôsobov prípravy jedál, ktoré by mali byť rovnaké v každom kúte zemegule.

Vari najstaršie nájdené recepty pochádzajú z Egypta spred 3000 rokov. V nich sa archeológ i nadšený kulinár dozvie, napríklad, ako vtedy pripravovali perličku à la Nefertiijti. A keď zaloví v najstaršej zachovanej kuchárskej knižke rímskeho pána Apicia, dozvie sa desiatky receptov, venovaných slávnym mužom i ženám. Počas dejín ľudstva k nim pribudli nemenej slávne miesta, mestá, krajiny či povolania, podľa ktorých označili kuchári a cukrári svoje výtvory. Poznať ich znamená pre každého kulinára ale i bežného hosťa lepšej reštaurácie body navyše...

Nuž, napríklad.., keď sa v prostredí múz šepne meno Gioacchino Antonio Rossini, každý vie, že nebude ďaleko dobrá opera i chvíľa relaxačného pôžitku. Keď však toto slávne talianske meno zaznie z úst čašníka, tak predovšetkým nie sú ďaleko dve základné suroviny – husacia pečeň a pravé hľuzovky. Za najslávnejšie jedlo à la Rossini sa považujú tournedos, teda okrúhle plátky hovädzieho filé, podávané na opečenom chlebe a obložené husacími pečienkami a hľuzovkami. Keby ste si však objednali praženicu à la Rossini, pozor! Aj toto zdanlivo jednoduché jedlo by vám vďaka luxusným rossiniovským ingredienciám hlboko načrelo do portmonky...

Keď v krajine dobrých reštaurácií hodíte kameňom (teda vlastne kulinárskou požiadavkou), určite trafíte aj nejakého Stroganoffa. Pôjde o úpravu akejkoľvek suroviny do tvaru soté a v smotanovej omáčke, hoci najznámejšie jedlo tohto „à la“ počíta s hovädzím mäsom. Vymyslel ho francúzsky kuchár, ktorý varil v tejto bohatej ruskej obchodníckej rodine a v jedlo wellington Európe ho pripravujú už od 18. storočia.

Zle nepochodíte ani pri britskom generálovi a premiérovi Wellingtonovi. Vtedy počítajte s úpravou v krehkom ceste s pečeňovou paštétou a dusenými hríbmi. V jeho najslávnejšom jedle „à la“ nevynechá kuchár pravú sviečkovicu.

Meno Parmentier zase znamená, že v jedle nechýbajú zemiaky, avšak, napríklad, pod obľúbeným označením Romanoff sa môže skrývať všeličo; nehanbite sa opýtať.
Broskyňa či čerešne Melba, cisársky trhanec Františka Jozefa, Štefánikov mešec....
Šéfkuchári sa radi hrajú s jedlami „à la“. Znejú originálne, nevšedne, pútavo a zároveň upozorňujú na miestne reálie i kuriozity cestovného ruchu. Príbeh priťahuje a predáva... Ale ani pri tých najslávnejších menám nie je od veci pýtať sa, či ich tvorca jedálneho lístku konzultoval s medzinárodným gastronomickým šlabikárom a čo sa za nimi vlastne skrýva...