Koktail

Je veľa dôvodov, ktoré človeku obujú túlavé topánky – relax, zmena prostredia, atraktívne pamiatky, imidž miesta, dobré jedlo, zábava... Po motiváciu prečo podniknúť cestu do Vysokých Tatier nemusíme chodiť ďaleko. Už deväť rokov však patrí k tým spravidla tradičným lákadlám aj nevšedná exhibícia impozantných ľadových sôch. Po dvojročnej prestávke si totiž 

Studené Anglicko sa zohreje čajom o piatej, Nemci popíjajú eierpunsch a Rakúšania jäggertea. Vo Švédsku si doprajú glögg a v talianskych Alpách grog z grappy. V každej krajine sa bránia zime po svojom. Na Slovensku vedie čaj s rumom alebo skôr s „umom“, varené víno, no a samozrejme, punč. V niektorých hoteloch ho dokonca povýšili na zimný

 ... do Darinky mandarínky... a viete, čo sa z toho zrodilo? Nuž predsa bábätko tangor... Krížením citrusov sa rozrástla táto kyslo-sladko-trplá rodina takmer na dve stovky druhov. Nuž a keby sme mali k zime priradiť vôňu, určite to vyhrajú citrusy, najmä tie oranžové.
O tejto farbe sa v psychologických kruhoch traduje, že pôsobí ako balzam na obličky, slezinu

Bezé – hmota z bielkov a cukru, po francúzsky zvaná baise, teda bozk; okrem drobných „pusiniek“ sa používa aj ako korpus, povedzme, v slávnej torte Pavlovovej (pomenovanej po ruskej baletke Anne Pavlovovne). Snehovým „pusinkovým“ dezertom sa vraví aj meringue.
Bufler – hmota z vajec, múky a cukru, striekaná na podložku; tvorí aj podklad čokoládových

Niekto vraví, že obedy by ho nemali stáť viac než 5 eur. Iný za znesiteľnú považuje sumu okolo 7 eur. Ďalší je ochotný vydať za obed desaťeurovku a na Slovensku žije aj dosť ľudí, pre ktorých nie je problém zaplatiť aj 12-15 eur. Pretože samozrejme, každý aj vyžaduje niečo iné. Komusi stačí jedlo, z ktorého sa nasýti, iní potrebujú výber, pestrosť, vždy 

Stálica lahôdkovej kuchyne chodí do slovenských a českých kuchýň na vandrovku každý deň. Od Medzilaboriec až po Aš ju skrátka zbožňujeme. Teraz sa však ocitlo na veľkom rázcestí, bude ďalej vandrovať len inncognito?

Keď vám ponúknu škótske vajce, nečakajte vaječný kalíšok. No a pri pozvánke na „genever“ si nezačnite baliť kufre a príručku do frankofónneho Švajčiarska... Rozdielne pojmy a zvyky v kuchyni nás vedia dostať do riadneho trapasu.

Čokoláda s orechmi, hrozienkami, mandľami, pomarančom, jahodovým jogurtom. alebo dokonca s pikantným chilli. Aj tá si ako zvláštna novinka našla svojich priaznivcov. To však neznamená, že na všetky tie doteraz obľúbené chute a kombinácie zanevrieme, a tak zmiznú z povrchu maškrtného... To ale, žiaľ, nie je prípad karamelu.

Čo kraj, to iný kávový mrav. V Rakúsku milujú veľké pressá so smotanou a šľahačkou, rancúzske cappuccino v „polievkovej“ šálke sa stalo samostatnou kategóriou, na Balkáne a Blízkom Východe ju radi sladia takmer do sirupovita. Fíni milujú kávu kaffeost, v ktorej plávajú kúsky syra leipäjuusto, V Japonsku nájdeme pivo v káve, resp. kávu v pive.., No

Cheesecake je skvelý, creme brulee úžasné a tiramisu famózne. Ale koľko treba pri nich stráviť času, koľko surovín položiť na pracovný stôl... a koľko kuchárskych pokusov (i omylov) mať za sebou, aby sa vydarili bez chybičky?! Ale slovenské prababičky dokázali z mála vyčarovať dobrotu hodnú kráľovskej tabule. Hoci aj tie z Abova...

... ale v Rakúsku vám ho ponúknu ako kodanský . A tak môžeme mať dušu na mieste, že nielen u nás jeme ruské vajce, francúzske zemiaky alebo španielskeho vtáčika . Teda jedlá, o ktorých Rusi, Francúzi či Španieli pod takýmto názvom ani nechyrovali... Dáni totiž zbožňujú koláčik z kysnutého pľundrového cesta s jablkovou, vanilkovou alebo ovocnou

„Nech sa páči, pane, jelenie ragú nájdete v treťom šafingu zľava.“
„Pardón, madam, musím presunúť váš pohár, aby som zmestil šafing s pomarančovými palacinkami...“
Hm, no dobre, ale čo tým chcel básnik... teda vlastne čašník povedať? – vraví si hosť, ktorý sa v reštauráciách či na recepciách cíti ako začiatočník. V tomto prípade však žiaden Laroussov

Keď v Anglicku prekročí malá ručička štvorku, cítiť v mnohých domoch i hoteloch nervozitu. „Kde je čaj, kedy sa začnú podávať tie chutné sušienky a malé chlebíčky... kedy na stole pristane veľká kanvica s tmavou tekutinou a menšia s mliekom...?“

Nuž čaj (podobne ako káva či čokoláda) obsahuje aj návykové látky. Silnejšou závislosťou je však samotný zvyk. Samozrejme, olovrantujú aj iné národy, ale     

Sladkú chuť cítime na špičke jazyka. Slanú po obvode prednej časti, horkú chuť vzadu a po bokoch zase kyslú. No a chuťové poháriky po celej ploche jazyka sú schopné dešifrovať chuť umami. U nás sa hovorí o nej len pár rokov a väčšina ľudí na to automaticky reaguje: „Aká, u mamy?“ Nuž keby sme to vzali filozoficky, že u mamy chutí najlepšie (narážajúc na poctivú slovenskú kuchyňu našich praprababičiek), tak áno, môžeme to chápať aj ako metaforu. Svoje

Vyprážaný teľací, prípadne hydinový rezeň so syrom a šunkou patrí medzi stálicu svetovej gastronómie. Slovensko nevynímajúc. Kto sa však vo veci trošku vyzná, toho zaskočí zanovitosť tunajších reštaurácií, s akou vo svojich jedálnych lístkoch ponúkajú hosťom „Gordon Blue“.

Možno sa ešte pamätáte na časy, keď vás aj vo vinárni „kelner“ oslovil: „Tak aké si budú dámy-páni priať, biele alebo červené..? Máme oboje.“

Dnes už pred hosťa položí vínnu kartu, v ktorej sa veru občas uchádza o priazeň aj vyše stovka vín. Steny reštaurácie zakrýva expozícia atraktívnych fliaš, v sudoch sa skrýva mok, čo by obstál aj v s

Kuchári to majú radi – ohúriť hosťa neznámymi surovinami, cudzími pojmami, názvami.. Aspoň vtedy ho majú v hrsti, lebo potom je tu pánom on. A preverí, či jazykovedná ekvilibristika napokon nezakryje fakt, že je jedlo zlé, nekvalitné, odfláknuté... Ešteže nám môžu prísť na pomoc slovníčky, archívy svetovej a národnej gastronómie, lexikóny... hoci aj v téme kurča. Takže čo sa môže skrývať pod názvami...

Auróra – pri príprave kurčaťa sa počíta so základnou omáčkou, 

Kde sa voda sypala a piesok lial, začal sa príbeh zvaný carving. Len to nebolo v žiadnej rozprávkovej krajine, ale v thajských a čínskych končinách. Keď sa tam remeselníkovi kuchyne dostal do rúk koreň taro, už aj vyrezával... kvety, vtákov, motýle, paláce... ba aj celé obrazy. Veď v juhovýchodnej Ázii a Indii pestovali túto hľuzu už päťtisíc rokov pred n.l..

Volala sa Betsy Flannaganová a bývala v americkom Elmforde. Počas vojny za nezávislosť sa u nej stretávali dôstojníci. V niektorý večer im naservírovala nápoje, ozdobené kohútimi pierkami zo susednej hydinovej farmy. Jeden z francúzskych poručíkov vtedy zvolal: „Vive le coq´s tail!“ Odvtedy teda žije koktail - kohúti chvost.