Koktail

Kde bolo tam bolo, žili raz Janíčko a Marienka. Radi sa túlali a túlali, až raz zablúdili k chalúpke. Na jej streche neležali šindle ani škridle, prútie ani slama, ale lepníky. Voňali maslom, cesnakom, kapustou i lekvárom, nuž ich... po dlhej ceste hladných a ustatých... striga na tie lepníky ľahko nalákala. A už si predstavovala, ako namiesto chlebového koláča pôjde

Talianska, španielska, grécka, mexická, thajská, francúzska, indická a samozrejme aj kuchyne našich susedov nie sú neznáme ani bežným slovenským labužníkom. Horšie by sme pochodili v prípade menej slávnych gastronómií. Povedzme, o nórskom kulináriu, o tamojších národných jedlách a zvyklostiach... o tých vieme skutočne málo. Aj to bol dôvod, prečo sme

... toho vraj čaká zlý rok. Aspoň tak to vraveli poľské prababičky. Žeby sme to skúsili? Veď záver fašiangov sa už blíži aby napokon na Popolcovú alebo Škaredú stredu (v tomto roku 14. februára) nastúpila náročná diétka. Bude trvať štyridsať dní, kým opäť zasadneme k bohatému veľkonočnému stolu. Teda samozrejme, v prípade, že ctíme zvyky našich prababičiek a že po 

„Nedávaj si soté. Najčastejšie to býva „prehľad týždňa“, najľahšia cesta ako sa zbaviť zvyškov v kuchyni,“ radili mi služobne starší kolegovia - hodnotitelia, keď som začínala kariéru v mystery shopping, „navyše soté je jedlo pre kuchtíka, nie pre šéfkuchára. Neukáže v ňom žiadnu zručnosť, originalitu, tvorivosť, ktorú máme zhodnotiť a posúdiť.“

Je veľa dôvodov, ktoré človeku obujú túlavé topánky – relax, zmena prostredia, atraktívne pamiatky, imidž miesta, dobré jedlo, zábava... Po motiváciu prečo podniknúť cestu do Vysokých Tatier nemusíme chodiť ďaleko. Už deväť rokov však patrí k tým spravidla tradičným lákadlám aj nevšedná exhibícia impozantných ľadových sôch. Po dvojročnej prestávke si totiž 

Hertník, Hervartov, Kríže, Mokroluh, Richvald, Rokytov, Šiba, Tarnov. Väčšine Slovákov tieto názvy obcí nič nehovoria. Ale keď k nim pridáme aj Bardejov, už sú „v obraze“. A tí zemepisne zdatnejší by to vedeli na mape ukázať aj podľa názvu pohoria – Čergov. V impozantných zmiešaných lesoch by sme našli buky, lipy, javory, hraby, brezy, ale aj

 ... mohla svojho aristokratického rodiča oceniť Maruška a hneď by sa stala kráľovnou. Nuž ale v slávnej rozprávke sa vraví iba o kuchynskej soli. Hoci majstri varešky tvrdia, že solí je veľa a každé jedlo si pýta iný druh s inými vlastnosťami. Tie najlepšie reštaurácie si dokonca pripravujú vlastné soliace zmesi.

Čudná, už na prvý pozhľad nevábna, ufúľaná. Bez lákavej vône a farby. A predsa si aj takúto zeleninu cenia šéfkuchári nad zlato. Dokonca čím škaredší vzhľad a bizarnejšíe tvary, tým lepšie využitie v kuchyni.
Dnes nie je problém zohnať do reštaurácie akúkoľvek zeleninu počas celého roka. Majstri varešky však uprednostňujú tú čerstvú a v jej prirodzenej 

Varené vínko, grog, teplý čaj, horúca čokoláda, rôzne alko i nealko nápoje... to všetko si môžu dopriať fanúšikovia lyžovačky, sánkovačky, bežkovania alebo prechádzok okolo najznámejšieho slovenského morénového plesa, ktoré sa zrodilo pred 12 tisíc rokmi. Alebo pri strážení deťúreniec na vonkajšom ihrisku, klzisku. Fanúšikovia nápojových legiend 

Bezé – hmota z bielkov a cukru, po francúzsky zvaná baise, teda bozk; okrem drobných „pusiniek“ sa používa aj ako korpus, povedzme, v slávnej torte Pavlovovej (pomenovanej po ruskej baletke Anne Pavlovovne). Snehovým „pusinkovým“ dezertom sa vraví aj meringue.
Bufler – hmota z vajec, múky a cukru, striekaná na podložku; tvorí aj podklad čokoládových