Koktail

Sviatky jari – pred, počas i po Veľkej noci – si vyžadujú nielen typické lahôdky, ale aj program a zážitok pre celú rodinu. (Tobôž minulé dva roky, keď sa v mnohých rodinách už rozvinula ponorková choroba stereotypu. A zároveň sme potrebovali zaujímavo prežiť čas , po iné roky vyplnený veľkonočnou šibačkou či polievačkou u príbuzných a priateľov...)

Veľkonočná hrudka, veľkonočný syrek, žolti sirek... Nuž nech tomu Slováci na východe krajiny hovoria akokoľvek, výsledkom čarovania v kuchyni je nadýchaný bochník, ktorý sa podľa zvykov môže servírovať už na Bielu sobotu, no a potom hocikedy. Podobnú dobrotu však pripravujú aj za našou východnou hranicou.

Stálica lahôdkovej kuchyne chodí do slovenských a českých kuchýň na vandrovku každý deň. Od Medzilaboriec až po Aš ju skrátka zbožňujeme. Teraz sa však ocitlo na veľkom rázcestí, bude ďalej vandrovať len inncognito?

Kde bolo tam bolo, žili raz Janíčko a Marienka. Radi sa túlali a túlali, až raz zablúdili k chalúpke. Na jej streche neležali šindle ani škridle, prútie ani slama, ale lepníky. Voňali maslom, cesnakom, kapustou i lekvárom, nuž ich... po dlhej ceste hladných a ustatých... striga na tie lepníky ľahko nalákala. A už si predstavovala, ako namiesto chlebového koláča pôjde

Talianska, španielska, grécka, mexická, thajská, francúzska, indická a samozrejme aj kuchyne našich susedov nie sú neznáme ani bežným slovenským labužníkom. Horšie by sme pochodili v prípade menej slávnych gastronómií. Povedzme, o nórskom kulináriu, o tamojších národných jedlách a zvyklostiach... o tých vieme skutočne málo. Aj to bol dôvod, prečo sme

... toho vraj čaká zlý rok. Aspoň tak to vraveli poľské prababičky. Žeby sme to skúsili? Veď záver fašiangov sa už blíži aby napokon na Popolcovú alebo Škaredú stredu (v tomto roku 14. februára) nastúpila náročná diétka. Bude trvať štyridsať dní, kým opäť zasadneme k bohatému veľkonočnému stolu. Teda samozrejme, v prípade, že ctíme zvyky našich prababičiek a že po 

„Nedávaj si soté. Najčastejšie to býva „prehľad týždňa“, najľahšia cesta ako sa zbaviť zvyškov v kuchyni,“ radili mi služobne starší kolegovia - hodnotitelia, keď som začínala kariéru v mystery shopping, „navyše soté je jedlo pre kuchtíka, nie pre šéfkuchára. Neukáže v ňom žiadnu zručnosť, originalitu, tvorivosť, ktorú máme zhodnotiť a posúdiť.“

Je veľa dôvodov, ktoré človeku obujú túlavé topánky – relax, zmena prostredia, atraktívne pamiatky, imidž miesta, dobré jedlo, zábava... Po motiváciu prečo podniknúť cestu do Vysokých Tatier nemusíme chodiť ďaleko. Už deväť rokov však patrí k tým spravidla tradičným lákadlám aj nevšedná exhibícia impozantných ľadových sôch. Po dvojročnej prestávke si totiž 

Hertník, Hervartov, Kríže, Mokroluh, Richvald, Rokytov, Šiba, Tarnov. Väčšine Slovákov tieto názvy obcí nič nehovoria. Ale keď k nim pridáme aj Bardejov, už sú „v obraze“. A tí zemepisne zdatnejší by to vedeli na mape ukázať aj podľa názvu pohoria – Čergov. V impozantných zmiešaných lesoch by sme našli buky, lipy, javory, hraby, brezy, ale aj

 ... mohla svojho aristokratického rodiča oceniť Maruška a hneď by sa stala kráľovnou. Nuž ale v slávnej rozprávke sa vraví iba o kuchynskej soli. Hoci majstri varešky tvrdia, že solí je veľa a každé jedlo si pýta iný druh s inými vlastnosťami. Tie najlepšie reštaurácie si dokonca pripravujú vlastné soliace zmesi.