Tekvica. Symbol jesene. Slovenské prababičky z nej varili kaše, polievky, prívarky, piekli koláče. Semienka pražili a dužinu používali aj na omastenie iných jedál. No a usilovne ich aj vyrezávali; boli to vlastne lampióny, ktoré im osvetľovali cestu z cintorína. V starých slovanských poverách 
stelesňovali nadpozemskú bytosť – svetlonosa.
Tekvicu skrátka využívali bezo zvyšku. Dnes sme ju len nanovo objavili, v čom nám výdatne pomáhajú aj cudzie odrody. A práve kvôli takémuto jedlu Made in Slovakia – ale v typicky originálnom podaní profesionála – sme do virtuálnej kuchyne Hosťovo.sk pozvali šéfkuchára hotela Park v Piešťanoch**** Lukáša Kováčika a jeho Slivkové gule s tekvicovým krémom.
Túto lacnú a na jeseň hojnú surovinu vraj skúšal už na desiatky spôsobov, ako polievky, na pečenie, marinovanie, pyré ,dezerty, zmrzliny, sorbety, omáčky, chipsy, prach... tak v tejto tekvicovej sezóne z nej vymyslel zase niečo iné.
„Bude to znieť ako klišé, ale všetko, čo v živote robíme, musíme robiť zo srdca. Keď sa postavím ku sporáku a pripravujem jedlo, dávam do toho všetko. Verím, že to hosť nielen vidí na svojom tanieri, ale už s prvým sústom aj cíti,“ Lukáš sa veľkou mierou podieľa na tom, že má hotel tak vernú klientelu, teda hostí s opakovanými návštevami.
Šéfkuchár, hotelový manažment i hostia plávajú, skrátka, na jednej vlne (aj mimo brehov Váhu). Ako vraví Lukáš, poctivá slovensko-česká kuchyňa podľa receptúr našich praprarodičov. Žiadne „vymýšľance“, ale ani „otraviny“, teda konzervačné látky, ultraspracované dochucovadlá... Namiesto toho čerstvosť a lokálnosť. Poctivé domáce nátierky a šaláty na raňajky, špeciálne pre hotel Park pečený kváskový chlieb z miestnej pekárne, šunky a nárezy od tunajšieho mäsiara a vajíčka z voľného výbehu z družstva...
Lukáš Kováčik sa každý deň teší do práce práve kvôli konceptu hotelovej gastronómie, ktorý do prostredia slovenských kúpeľov veľmi dobre zapadá. „Pokladám sa za mäsožravca. To je moja najobľúbenejšia kapitola, veď som pri tom vyrastal – starý otec choval husi, kačky, sliepky, prasiatka, morky. Ale mama zase piekla torty a zákusky pre celú dedinu a ja som s bratmi šľahal krémy, miesil,“ Lukáš sa teda na rozdiel od mnohých iných šéfkuchárov nebojí ani cesta a dezertov, „ale sladkosti považujem vždy za zákusok. Doma sme každú stredu mávali múčne jedlo, buchty, kysnuté koláče, žemľovku... A ja som si vždy vravel – kde ostalo mäso? Toto nie je obed.“
Takto sme sa dostali k dôvodu, prečo sa v Lukášovej mysli a predstave zrodili slivkové gule s tekvicovým krémom. Aby sa mohli stať hlavným jedlom pre ľudí so sladkým (a múčnym) 
zúbkom, ale vďaka svojej ľahkosti aj len malou bodkou za obedom či maškrtou ku káve a čaju.
Lukáš medzi rečou uvaril kilo zemiakov v šupke a nastrúhal na jemnom strúhadle. Pridal štipku soli, 300 g polohrubej múky a vajíčko. Vypracoval cesto a odmietol kávu s dôvetkom, že cesto by medzitým začalo rednúť. „Ak by sa tak stalo, pridáme len trochu múky a opäť zapracujeme.“ Vyvaľkal a narezal štvorce, do ktorých vložil vždy po jednej vykôstkovanej slivke. „Moja babka do nej vkladala kocku cukru, ja dávam za lyžičku škoricového.“ Urobil guľky a dal ich uvariť do vriacej osolenej vody. Hotové potom vyplávali na povrch.
To sa už ale dusilo aj 300 kociek „hokaidó“ tekvice spolu so 150 ml smotany na šľahanie, dvoma lyžicami kryštálového cukru, lyžicou vanilkového cukru, šťavou z citróna, štvrtinkou lyžičky muškátového orieška a 50 g masla. Lukáš všetko zmixoval do hladka a skontroloval hustotu: „Ak by bol krém príliš hustý, rozriedime ho trochou mlieka či smotany. Riedky krém zase necháme ešte trochu povariť, aby sa odparila voda.“
Napokon na suchej panvici opražil hrsť vlašských orechov a jemne nasekal. Guľky polial krémom, posypal orechmi a ešte pridal za lyžicu kyslej smotany na zjemnenie.
No a to bola chvíľa, pri ktorej prišlo k slovu aj dobré espreso. Samozrejme, najprv teplučké voňavé slivkové gule s krémom... naozaj netreba dlho rozoberať, aké boli vláčne, chuťovo zladené... mňam! „Pri ich generálke som musel prehovárať ľudí, aby to vôbec vyskúšali. A potom som ich pozorne sledoval, až mi chodili zimomriavky po chrbte. Ale keby sa to dialo v animovanom filme, tak by im zrazu nad hlavami strieľali ohňostroje a konfety. Niektorí svoje nadšenie a chválu až ťažko opisovali slovami,“ Lukáš dodáva, že to sú momenty, pre ktoré miluje svoju prácu.
A kým v piešťanskom Parku bežne servírujú obed ako denné menu, pripravované na každý týždeň podľa sezónnych surovín či večeru bufetovým štýlom z tradičných receptúr, pri degustačných večerách a príležitostných eventoch môžu popustiť uzdu fantázii a experimentovať. A nie sú to len plánované témy s programom a la Halloween, Kačacie hody, Oktoberfest, Advent.., ale aj súkromné oslavy, svadby, birmovky, stretávky, krstiny... „Baví ma tá rôznorodosť. Aj tradícia, aj moderna. Aj remeslo, aj tvorenie a nové nápady. Slovenské suroviny – hoci aj zemiakové cesto, slivky, tekvica, vlašské orechy – ale aj
morské ryby a plody,“ Lukáš Kováčik pri tom zúročí skúsenosti zo závodnej kuchyne, ale aj pizzerie, zámockej reštaurácie, stáže v Taliansku a v Čechách i v známej Thuries Academy.
„Ako som vravel, som typický mäsožravec a rybožravec. Rád však experimentujem aj s predjedlami a dezertmi a prekvapujem hosťa netradičnými kombináciami chutí. Skrátka, baví ma robiť ľudí hodvábne hebkými,“ vraví si Lukáš vedno s vojakom Zohanom z komédie Krycie meno: Kaderník.
O slivkových guliach s tekvicovým krémom sa dá veru vravieť ako o hodvábne hebkom dezerte. Po poslednej lyžičke sme sa naozaj takými stali aj my... ☺
Soňa Hudecová ©