Aj v časoch mierových sa vedú spory o pôvode jedál, najmä tých najobľúbenejších (a vyhráva vždy ten, kto má gastronomicky priaznivejší imidž). Niet teda divu, keď vášne planú tam, kde už existujú nejaké konflikty, nedorozumenia. V súčasnej situácii si však vravím, keby radšej 
Rusko bojovalo s Ukrajinou iba vareškami, vidličkami a taniermi o tú svoju národnú polievku...
Boršč či baršč varia už oddávna mnohé krajiny a mnohé národy – v Poľsku, Bulharsku, Bielorusku, Moldavsku, Rumunsku, Gruzínsku, Arménsku, Litve no a samozrejme v Rusku a na Ukrajine. Z podobných polievok boli živé už rímske i napoleonovské armády, pretože objemné suroviny – repa, kvaka, cvikla, loj - dokázali za lacný peniaz zasýtiť veľké množstvo vojakov. A bohatým dať zase verziou s prevahou mäsa nad zeleninou pocit výnimočnosti a luxusu.
Kým ukrajinskí šéfkuchári, pôsobiaci aj v zahraničí, dôvodia históriou boršču a obhajujú ho ako svoje národné jedlo, ruskí šéfkuchári by sa jeho tradícií aj vzdali – ale v prospech viacerých krajín ako celku, nie v prospech Kyjeva. Aj keď ešte v roku 1842 hovorí ruský slovník o „ukrajinskom boršči“. Masterchef Jevhena Klopotenko dokonca plánoval požiadať Unesco o zaradenie „ukrajinského boršču“ do nehmotného svetového dedičstva, podobne ako je gruzínske víno či neapolská pizza. Opiera sa o záznam v denníku istého európskeho cestovateľa z roku 1548; spomína tam skvelú červenú polievku, ktorú jedol na kyjevskom trhu.
Ukrajina sa prostredníctvom svojho veľvyslanectva obrátila pred časom na prestížny hodnotiteľský systém Michelin, aby opravil svoje vyjadrenie „ruský boršč“. Spoločnosť napokon chybu uznala a ospravedlnila sa.
Ukrajinský boršč sa dodnes pozná podľa intenzívnej červenej farby, ktorá vyžaduje „tanečky“ okolo cvikly. Ktorý je ale ten pravý, najborščovitejší boršč... nuž to je otázka ako pri našej kapustnici. Čo dedina, čo rodina, čo šéfkuchár – to iný boršč. Svoje, samozrejme, urobil aj celkový vývoj, vstup niektorých surovín na európsko-ázijskú scénu. Napríklad, zemiakov, ktoré
v pôvodnej polievke neboli, ale v neskorších podobách už áno. Alebo naopak, kvasená repa či boľševník borščový, ktorý dal jedlu aj názov, sa už dnes hádam ani nepoužíva. Možno aj pre jeho podobu s invazívnym bratom – boľševníkom obrovským, s ktorým sa môže aj nebezpečne krížiť.
Boršč sa dá variť 365 dní v roku ( no dobre, tak 52-krát do roka), a vždy sa dá urobiť iný. Už na začiatku sa totiž môžeme rozhodnúť, že každý týždeň použijeme iné mäso – predné hovädzie, bravčové, baranie, špikové kosti... z nich si pripravíme vývar. Cibuľu, mrkvu, kapustu (a tu je opäť priestor ešte pre petržlen, paštrnák, kvaku, stopkový i koreňový zeler, zemiaky, fazuľu... ) postrúhame na hrubo a opečieme na masti. Cviklu postriekame octom (kvôli udržaniu farby) a tiež opečieme alebo v šupe uvaríme, každý kuchár velebí iný grif. Všetku zeleninu premiešame s paradajkovým pretlakom a vždy s inými bylinami a koreninami a napokon zalejeme vývarom. Pridáme mäso z vývaru, ale boršč môžeme donekonečna ozvláštňovať oškvarkami, klobáskami, údenou šunkou či jazykom... ktoré sa, samozrejme, už uvarili zvlášť. Na záver dochutíme cukrom a octom (ako keď sa robia naše polievky nakyslo) a kopčekom smotany.
Soňa Hudecová ©
návštevy: 19921