„Pasieš, Kubko, pasieš?“
„Pasiem, Maťko, pasiem...“
... napadne nám okamžite pri prezeraní fotiek, webových stránok či inej prezentácie rezortu Rozprávková dedinka na Orave. Veď kto z trochu starších „dospelákov“ nepozná 
kúzelný animovaný príbeh Maťka a Kubka, Kremienka a Chocholúšika, klasiku o Perníkovej chalúpke, Tolkienovom Hobbitovi či ďalšie rozprávky, kde sa to len tak hemží stračími nôžkami, mlynmi, vežami a vežičkami...Nie každý však vie, že sa v nich môže ocitnúť naživo. A pri tom aj
svoje deťúrence nadchnúť pre rozprávkové evergreeny a čítanie knižiek.
Presne toto mali na mysli krstní otcovia rezortu v srdci Dolného Kubína, kde už predtým prevádzkovali Kolibu s ubytovaním. „Rozprávka o Rozprávkovej dedinke sa začala písať už
niekedy v roku 2014. V exponovaných obdobiach roka sme totiž nedokázali v Kolibe uspokojiť záujemcov o ubytovanie. A tak sme sa poobzerali okolo seba, zamysleli sme sa nad našou klientelou a zrazu sme mali pred očami ubytovanie v 
samostatne stojacich apartmánoch. Poskytujú totiž dokonalé súkromie i komfort,“ Jozef Gustiňák so spoločníkom Milanom Hnilicom však chceli dať službám aj tretí rozmer, dušu, príbeh. A ten spojili so svojou „srdcovkou“ – rozprávkami.
„Od prvej chvíle dúfam, že deti trochu odtrhneme od mobilov a tabletov, od disneyoviek, počítačových hier. Veď koľko z nich
vôbec nepozná Dobšinského klasiku, naše najobľúbenejšie rozprávky. V každom domčeku nájdu knihu s „tamojšou“ rozprávkou. Môžu si ju prečítať, alebo im ju prečítajú rodičia či starí rodičia. Nech sa viac spolu bavia, hrajú, rozprávajú. Ubytovanie je klasická služba cestovného ruchu, my sme ho však poňali aj ako výchovnú a zábavnú záležitosť,“ Jožko Gustiňák by dnešným 
deťom rád doprial aspoň toľko rozprávok, koľko sa ich zmestilo do jeho – dnes už dospelých – dvoch detí. Alebo koľko sa ich so svojimi šiestimi súrodencami – stojac v rade ako v rozprávke o siedmich trpaslíkoch – napočúval od svojich rodičov...
Slovenské rozprávky sa ale rozpŕchli aj do sveta. Veď pred covidovým časom až polovica hostí pochádzala 
zo zahraničia. Mnohí z ďalekého. Ako cieľ svojej dovolenky si oravskú Rozprávkovú dedinku, napríklad, vybrala aj rodina zo Saudskej Arábie... Dnes pre zahraničných turistov ostáva len 10 percent z 31
lôžok „dedinky“ a 26 lôžok v penzióne Koliba. „Aj sa tomu úprimne tešíme. Nás nezaujíma, odkiaľ hosť prichádza, ale ako je a bude spokojný s našimi službami. Ja osobne nedám dopustiť na domácu klientelu, spravidla rodiny s menšími deťmi. Máme s ňou – za tie tri roky fungovania rezortu - len dobré skúsenosti. A som veľmi rád, že si pobyt u nás môžu dopriať aj tí, ktorí by bez rekreačných 
poukazov neprišli.“
Hosťovo.sk udelilo rezortu zlatý bobkový list (teda vavrín) nielen za hoteliersko-edukačný nápad a za úroveň služieb, ale za dlhoročnú energiu, odvahu, silu, boj. Kto staval rodinný domček alebo aspoň chalupu, tak vie, koľko problémov, administratívy, časových sklzov a samozrejme výdavkov to vyžaduje. V prípade 
rezortu je to x-násobne zložitejšie.
„Najťažšie bolo získať súhlas pre samotný zámer a všetkých presvedčiť, že tu nepostavíme disneyland. Časť pozemku sme museli odkúpiť od mesta. Pustili sme sa aj do byrokratického martýria o príspevok z fondov EÚ... to sa nám
však nepodarilo. A dnes si vravím, že chvalabohu,“ Jozef Gustiňák však nechce na tie tisícky prekážok myslieť. Radšej spomína na skvelú spoluprácu s projektantom Ing. Jánom Frankom či regionálnymi dodávateľmi a teší sa, že to bolo ako v rozprávke – koniec dobrý, všetko dobré.
To dobré v službách ubytovania, stravovania, aktívneho 
oddychu a zážitkov... bohatý raňajkový bufet v Kolibe (30 metrov od domčekov), tri vlastné ovečky ako atrakciu pre deti, čistotu, pohodlné kvalitné matrace, krbovú pec, ústretovosť a priateľskosť 16-členného tímu či pocit bezpečia pod dohľadom dvoch nočných strážnikov... hosť vidí a cíti na vlastnej koži.
Priam „rozprávkový“ prístup by ho však nadchol aj v zákulisí.
Dedinka totiž šetrí prírodu a rozmýšľa ekologicky – separuje plasty, papier, sklo, kovy, a tak platí za odvoz bežného komunálneho odpadu i za separovaný odpad do zberného dvora. Využíva dve kotolne na biomasu. Ale najmä si mimoriadne cení svoj najväčší poklad - zamestnancov; počas prvej ani druhej vlny covidu neprepustila ani nohu. „Jeden telefonát za druhým – storno, storno, storno. Zo dňa na deň prázdno v rezorte, prázdno v duši. Ale vraveli sme si, že sa napokon všetko na dobré obráti - ako v každej tradičnej slovenskej rozprávke...“
Soňa Hudecová-Podhorná ©
návštevy: 88444