Voda, čo nás drží nad vodou

Dve tretiny ľudského tela pozostávajú z vody. Voda vypĺňa bunky i medzibunkové priestory a zúčastňuje sa na všetkých procesoch v organizme. V niektorých krajinách si ju tak považujú, že karafa s vodou patrí k samozrejmej kultúre profesionálnej gastronómie.

Aj na Slovensku sme však v úcte k „hádveó“ dosť pokročili. Už o nej vieme omnoho viac: že treba v lete vypiť aspoň dva až tri litre tekutín, lebo ich pijeme i strácame. Že čím sme starší, tým nám mozog tichšie hlási upozornenie o smäde vlastného tela. Že káva dehydruje, alkohol v lete ohlupuje a dôkladne telo zapotí. Že zlatý mok s čiapkou sa teší zo svojej žatevnej sezóny, že studené nápoje nám dvíhajú teplotu, zatiaľ čo teplé ju zase znižujú...

Pozrime sa na tieto letné tekuté pravidlá aj pod lupou... Už len dýchaním strácame z tela tretinu litra, rovnaké množstvo však získame ako vedľajší produkt metabolizmu. Čím viac sa namáhame a čím viac sa zvyšuje naša telesná teplota, tým väčšie množstvo vody vypotíme. Z tejto jednoduchej matematiky nám vychádza pravidlo, podľa ktorého leto a teplo za nás „vypijú“ viac než zima a chlad. Keby sme telu nedopriali dosť vody, vysušili by sa nám kĺby aj oči, tráviaca sústava by nedostala svoje „mazadlo“ a telo by trpelo pod ťarchou odpadových látok – vápnik by sa v moči nerozpúšťal, tvorili by sa obličkové kamene a z močového mechúra by sa neodplavovali infekcie.

Mimochodom, práve na moč sa môžeme spoľahnúť ako na pohotovostný indikátor stavu vody v tele. Je tmavý, akoby hustý? Nuž rýchlo do kuchyne naliať si minerálky. Alebo naopak je riedky, bledožltý... tak s vodou v tele hospodárime dobre. Mimochodom, štyridsať hektolitrov vody vraj vypije za svoj život každý smrteľník.

Lekári vravia o letných dvoch až troch litroch vody denne. Kedysi to znelo ako sci-fi, pri horúčavách posledných rokov (a tohto obzvlášť) však nie je problém odporúčanie dodržať. Veď aj samotná psychika ženie človeka za predstavou studeného pohára tak ako pútnika Saharou k oáze. Skrátka, popíja celá ulica; kabelkových návrhárov upodozrievam, že módu tašiek na spôsob malej almary vymysleli na to, aby sa tam schovala politrovka vody (kdeže sladká Sue so svojou pľackou...).

Lenže vodu pijeme, aj keď nepijeme. Polievka, guláš, paradajka, jahodový kompót, kurča na kari, vyprážané hríby... to všetko je aj voda. Najvzácnejšiu tekutinu lejeme do tela, aj keď obedujeme či maškrtíme. Napríklad, mlieko a mliečne výrobky nám poskytnú približne 10 percent vody a len o dve menej chlieb a pečivo. Strukoviny, mäso a vajcia dajú telu dve percentá vody, ale až 18 percent získavame z ovocia a zeleniny. Samozrejme, každá potravina je na tom s vodou inak – údená makrela jej nemá ani polovicu, zatiaľ čo pstruh až trištvrtinu a plody mora 85 percent. Sušené hrozienka okolo 15 percent, med 23 percent, lekvár 30-40 percent a melón až 90 percent spolu so špenátom, mrkvou i brokolicou. Hocijako však ešte telo potrebuje vyše 60 percent denného prísunu (či prílivu;) ten si treba naozaj odpiť v podobe kávy, čaju, štiav, minerálok a „obyčajnej“ vody.

A propós voda, spravidla si pod ňou predstavujeme minerálku s obsahom vyše 1 gramu tuhých, rozpustných minerálnych látok v litre vody, alebo o stolovú vodu s nižším obsahom minerálov. Prípadne tzv. kyselku s obsahom aspoň 1 miligram kysličníka uhličitého v litri. Keďže potením strácame spolu s vodou aj minerálne látky, treba ich nahradiť v jedle alebo práve z minerálnych vôd; najmä horčík, draslík, sodík, fosfor, železo a zinok. Menej je viac – to však platí aj pri týchto zdravých vodičkách.

Hydrouhličitanové, síranové, chloridové, uhličitanové, sodné, vápenaté, horečnaté... už názov napovedá, že veľa by bolo priveľa a minerály by sa nespotrebované usadzovali v krvi. Telu treba skrátka dopriať pestrosť (a Budišky, Brusnianky, Korytnice, Slatiny, Santovky, Baldovské, Fatry, Ľubovnianky či iné z vyše 1500 prameňov z našej zázračnej minerálnej veľmoci striedať), i... obyčajnosť. Áno, naozaj mám na mysli nápoj z vodovodu, do ktorého priteká zo zásobární kvalitnej podzemnej vody. Tá slovenská spravidla vyhovuje všetkým hygienickým i kulinárskym požiadavkám a čím tvrdšia, tým chutnejšia. Odborníci radia nechávať si prameň takejto vody aj tam, kde sa inak používa zmäkčovač (ten totiž znamená aj vyšší prísun sodíka). Doprajme si ju.

Soňa Hudecová ©

návštevy: 31573