Koktail

Stálica lahôdkovej kuchyne chodí do slovenských a českých kuchýň na vandrovku každý deň. Od Medzilaboriec až po Aš ju skrátka zbožňujeme. Teraz sa však ocitlo na veľkom rázcestí, bude ďalej vandrovať len inncognito?

Kde bolo tam bolo, žili raz Janíčko a Marienka. Radi sa túlali a túlali, až raz zablúdili k chalúpke. Na jej streche neležali šindle ani škridle, prútie ani slama, ale lepníky. Voňali maslom, cesnakom, kapustou i lekvárom, nuž ich... po dlhej ceste hladných a ustatých... striga na tie lepníky ľahko nalákala. A už si predstavovala, ako namiesto chlebového koláča pôjde

Talianska, španielska, grécka, mexická, thajská, francúzska, indická a samozrejme aj kuchyne našich susedov nie sú neznáme ani bežným slovenským labužníkom. Horšie by sme pochodili v prípade menej slávnych gastronómií. Povedzme, o nórskom kulináriu, o tamojších národných jedlách a zvyklostiach... o tých vieme skutočne málo. Aj to bol dôvod, prečo sme

... toho vraj čaká zlý rok. Aspoň tak to vraveli poľské prababičky. Žeby sme to skúsili? Veď záver fašiangov sa už blíži aby napokon na Popolcovú alebo Škaredú stredu (v tomto roku 14. februára) nastúpila náročná diétka. Bude trvať štyridsať dní, kým opäť zasadneme k bohatému veľkonočnému stolu. Teda samozrejme, v prípade, že ctíme zvyky našich prababičiek a že po 

„Nedávaj si soté. Najčastejšie to býva „prehľad týždňa“, najľahšia cesta ako sa zbaviť zvyškov v kuchyni,“ radili mi služobne starší kolegovia - hodnotitelia, keď som začínala kariéru v mystery shopping, „navyše soté je jedlo pre kuchtíka, nie pre šéfkuchára. Neukáže v ňom žiadnu zručnosť, originalitu, tvorivosť, ktorú máme zhodnotiť a posúdiť.“

Keď zaznie „kaki“ z izby, utekám v panike s handrou v ruke. Keď zaznie „kaki“ od vstupných dverí, tak sa usmievam, že manžel nesie aspoň zopár týchto príjemných, marhuli či paradajke podobných plodov... Ebenovník rajčiakový, hurmikaki, persimmon, kakichurma alebo iba kaki, ale aj Diovo ovocie, medové jablko, indické pomelo, uruguajský pomaranč, kórejské

Husacinu a kačacinu považuje celé Slovensko za svoje rodinné kulinárske striebro, aj keď sa už pred sto rokmi stala mekkou tejto svojskej gastronómie západoslovenská dedinka Slovenský Grob. Tam, pochopiteľne, ctia klasiku s lokšou a dusenou červenou kapustou, inde však môžu 

„Och, aké je to pekné a tajomné..?“ – vravíme si a opatrne dvihneme malú pokrievku. To je odér! V kokotke sa pekne pospájajú všetky vône i chute...
Tak teraz je už hádam aj hosťovi–začiatočníkovi jasné, že kokotka patrí do gastronómie. Ide o zapekaciu nádobu s pokrievkou – veľkú na prípravu jedla alebo malú, v ktorej sa 

Evu a Adama vraj vyhnalo z raja jablko. Alebo dula, figa či broskyňa. Nebyť to na strome, pokojne by mohlo ísť o tekvicu. Máloktorý iný plod totiž stojí viac za hriech odtrhnutia. Dáva desatoraký úžitok a pestuje sa takmer na celej zemeguli.
Vyrezávanie tekvíc nie je na Slovensku novou zábavkou. Boli to vlastne lampióny, ktoré našim praprababičkám a prapradedom 

Acai-berry – čiže acai alebo tzv. brazílske čučoriedky. Zberača poteší až tisíc dva a pol centimetrových plodov na jednom trse palmy z okolia Amazonky. Vďaka kombinácii vitamínov, minerálnych látok a aantioxidantov sa o nej hovorí ako o malom zázraku pre zdravie, predovšetkým pri odbúravaní tuku a znižovaní hladu i oxidačného stresu. Čerstvé