Práve narodený človiečik dostáva do vienka schopnosť rozoznávať sladké chute ako prvú degustačnú vlastnosť. A vraj sa mu tento sladký zážitok mimoriadne pozdáva. Cukor sa však podobá ohňu - dobrý sluha, ale zlý pán.
Všetky cukry dodávajú telu rovnaké množstvo kalórií na gram, ale fruktóza v ovocí a mede je 
najsladšia, sacharóza v klasickom bielom cukre a glukóza v ovocí a zelenine sú menej sladké a najmenej sladkého pocitu nám poskytne maltóza a laktóza v mlieku. Cukor znamená pre telo okamžitú dávku energie. Ak ju človek potrebuje doplniť, spravidla siaha po niečom sladkom. Božský pocit je však trestaný pekelnými následkami. Napríklad aj cukrovkou, obezitou a následnými cievnymi problémami alebo hoci aj zlým stavom priemerného slovenského chrupu. Aj to je dôvod, prečo sa kedysi zrodili umelé
sladidlá. Výrobcovia preukazujú ich stopercentnú bezpečnosť a neškodnosť, občas sa však predsa len potvrdil opak a použitie niektorého sladidla sa muselo zakázať.
Podľa mnohých odborníkov spočíva riešenie vo využívaní prírodných sladkých surovín,– v máloktorej kaviarni dnes chýba trstinový cukor. Sladiť sa však dá aj medom, javorovým cukrom, melasou alebo stéviou s glykemickým indexom „nula“. Udáva, ako rýchlo sa glukóza v konkrétnej potravine dostáva do krvi a následne hormón inzulín vysúva krvný cukor do buniek. Ak sa to deje prirýchlo, hladina cukru v krvi bleskovo klesá. Človek pociťuje hlad aj napriek tomu, že vďaka prijatým kalóriám (joulom) by mal byť vlastne sýty ešte pekných pár hodín.
Listy stévie cukrovej z čelade hviezdicovitých, rozdrvené na prášok, používal indiánsky kmeň Guarani v Paraguaji na sladenie nápojov už pred kolonizáciou.. Dnes ich chváli aj zdravá japonská ale aj slávna francúzska gastronómia (tam oficiálne „stéviujú“ od roku 2009). V rodnej Južnej Amerike sa už pestuje na veľkých plochách, najväčším producentom ale je – akože inak – Čína. Kilogram koncentrátu stojí 200 – 300 €, ale pri používaní sa vraví o štipkách 
– jej sladivosť je totiž dvesto- až tristonásobná oproti klasickému cukru. Dodáva sa ako lístky, ale aj pilulky či tekuté koncentráty.
Napriek tomu, že kusisko sveta už storočia sladí stéviou, v Európe nepatrila až do roku 2011 medzi povolené látky. Vraj preto, že neboli k dispozícii dostatočne rozsiahle štúdie o jej bezpečnosti. Podľa gastronómov však aj preto, že nielen cukrovarníci, ale predovšetkým producenti umelých sladidiel (na Slovensku ide o povolený aspartám, sacharín, sukralózu, acesulfam K, cyklamát...) chránili svoju výrobu pred konkurentom zubami-nechtami. Už koncom minulého storočia ponúkla Slovakofarma v Hlohovci spotrebiteľom šípkový čaj sladený stéviou. Keďže išlo vtedy o celkom neznáme sladidlo, neúspech ju prinútil výrobu 
zastaviť.
Pri každom sladidle stanovuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín maximálny denný príjem. Pri stéviolových glykozidoch ide o 4 mg na kilogram hmotnosti konzumenta denne. Výrobcovia nealko-nápojov dostali teda povolenie použiť najviac 80 mg glykozidov v litri ochutených nealkoholických nápojoch a 100 mg v litri ovocných nektárov. Stévia sa však aj s ohľadom na ekonomické pozadie relatívne rýchlo uplatnila v cukrárskej výrobe, pri pečive, mliečnych výrobkoch i konzervovaných potravinách.
Dobrí šéfkuchári i barmani si pestujú na oknách kuchýň vlastné bylinky, doplnila ich aj tzv. medová bylina. Po ponorení listu do vody alebo mlieka chvíľu pred vrením vznikne totiž mimoriadne chutná sladká tekutina na čaj, kávu, mliečny koktail i do pečenia...
Soňa Hudecová ©