Marco Polo toho zo svojich východných výprav priviezol naozaj veľa. Možno najčastejšie sa spomínajú cestoviny, ale väčší rozruch vtedy koncom13. storočia spôsobil porcelán. Číňania ho však vyrobili a postupne stále zdokonaľovali už o šesť storočí skôr; mohli sa totiž inšpirovať svojimi náleziskami kaolínových ílov – najväčších vo svete. Ešte aj pomenovanie kaolín získala 
základná porcelánová surovina podľa kopca Kao-ling...
V Európe sa vtedy aj na najbohatších a najaristokratickejších hostinách servírovalo jedlo na keramike. Nuž nečudo, že omnoho jemnejší porcelán vzbudil veľký záujem. Nazvali ho jednoducho „China“, veď pochádzal odtiaľ a veru sa kalendár otočil každé ráno ešte viac než tisíc ráz, kým sa dvom Nemcom podaril podobný objaviteľský husársky kúsok.
A tak sa konečne na úsvite 18. storočia rozrástli porcelánky na našom kontinente ako huby po daždi. Ale predsa to celkom nebolo ono. Tunajší európsky porcelán (nazvaný podľa talianskeho výrazu pre mušľu, veľmi podobnú porcelánovej hmote – porcella) vyzeral oproti tomu čínskemu ako mierne natvrdlý brat. Keď kontesa obrátila čínsku šálku oproti svetlu, videla tieň svojej ruky, taká bola tá biela hmota jemná. Európsky porcelán bol síce pekný, ale o priesvitnosti ani reči... Ako to, do čerta, tí Číňania robia?
Ako mnoho iných objavov, aj pri porceláne zaúradovala pani Náhoda. Istý majiteľ anglickej porcelánky, postavenej neďaleko farmy s dobytkom, požiadal susedov o kosti. Na jemno pomlel, pridal, zamiešal, vypálil... nie, nebola z toho kosťovica, ale jemnučký kostný porcelán,
skrátka Bone China (aj keď to už s Čínou nemalo nič spoločné). Nuž a keď tvorila múčka z kostí dobytka alebo prasiat až polovicu zmesi, vyrobili Fine Bone China – ľahký, priesvitnejší a predsa pevný porcelán. Postupne si zaslúžene získal označenie anglický a až po dvoch storočiach začali kostnú verziu vyrábať aj v ďalších krajinách, najmä v Japonsku, Amerike aj Číne (v redakcii máme šálky z Litvy).
Mimochodom, dodnes nevieme, prečo Thomas Frey siahol po kostnej múčke. Metódou pokus – omyl, alebo s cieľom ušetriť na kaolíne, kremičitom piesku a alabastri? Prípadne sa už vtedy zamýšľal nad trvalou udržateľnosťou, recykláciou, ekológiou..? V každom prípade nová kvalita vyšla napokon drahšie. Kostný porcelán sa vinou svojej jemnosti pri vypaľovaní dosť láme (barmani by tomu vraveli anjelská daň), a výrobky treba vypaľovať aj druhý raz.
Nuž ale naliať kávu alebo čaj do kostnej šálky a na tanierik položiť kúsok torty... to už nie je len o občerstvení tela, ale aj o zážitku, pocite, noblese. Teda, samozrejme, kým to neservírujete vegetariánovi ☺.
Soňa Hudecová ©
návštevy: 16110