Sú krajiny, kde kulinársky marketing šliape ako hodinky už od dávna. Nuž nečudo, že ich poznáme ako gastronomické mekky svety, hoci podobné jedlá sa varili a varia aj inde. To potom tvorí imidž destinácie, ktorej cestovný ruch prekvitá. Žiaľ, Slovensko medzi ne nepatrí.
Cudzinci sú o to viac prekvapení, aká je naša kuchyňa chutná, poctivá, originálna... (obzvlášť, keď ju doplní „opečiatkovaný“ ľudový program) … no skrátka mňamky, mňamky. A z ich prekvapenia sú prekvapení aj mnohí domáci. Nikdy by si totiž nepomysleli, že na golubkoch, segedíne alebo mastenej lokši je niečo obzvlášť pozoruhodné. 
A možno ani nemali snahu ich objaviť a ochutnať...
Vystúpiť na javisko gastronómie pomáhajú aj pečiatky Európskej únie – chránené zemepisné označenie. Znamenajú, že len „tu a teraz“ návštevník ochutná niečo svojské, zvláštne. Môžu byť dobrým základom pre ďalšie spropagovanie výrobkov a jedál. A tak je fajn, že k Bratislavským orechovým a makovým rožtekom a Skalickému trdelníku pribudli Liptovské droby. Nie, nejde o žiadne vnútornosti z hydiny, ale o klobásky plnené švábkovou, teda zemiakovou zmesou. Keďže je táto podzemná hľuza jednou z typických plodín Liptova, má aj svoj Švábkafest. Nuž a práve tam sa pred šiestimi rokmi v mysli primátora Liptovského Mikuláša Jána Blcháča zrodil nápad... Čo keby sme ukázali svetu našu regionálnu špecialitku?...
A tak najprv vzniklo občianske združenie Liptovské droby, ktoré sa brodilo desiatkami receptúr. Odlišovali sa v drobnostiach, pretože čo mikroregión, čo dedina, čo rodina.. to trochu iný recept. A každý by dal krk za ten svoj. Presne tak, ako to poznáme pri iných špecialitách u nás i v cudzine. Keď konečne sformulovali víťazný recept, vložil sa do procesu banskobystrický Úrad priemyslového vlastníctva. Podľa podmienok európskej legislatívy však museli Liptáci čakať ešte veľmi dlho. Žiadosť krajiny môžu totiž – po uverejnení vo Vestníku - pripomienkovať aj ďalší členovia EÚ.
Konečne od 1. marca tohto roka môžu výrobcovia liptovských drobov používať ochrannú známku. Zatiaľ sa na dozor potravinárskej inšpekcie pripravujú dvaja výrobcovia v Beňadikovej
a Ružomberku. Nebyť covidu, špecialitku môžu s náležitým marketingom ponúkať aj reštaurácie v jednej z turisticky najnavštevovanejších oblastí Slovenska.
Mimochodom, Liptovské droby majú aj súrodenca – Liptovské šialence. Jediným rozdielom je plnenie zemiakovej zmesi do baraních čriev, ktoré sú užšie.
Pred zatvorením reštaurácií pripravoval Liptovské droby aj šéfkuchár Jánskej koliby v Liptovskom Jáne Štefan Psotný. Uvaril a od šupy očistil pol kila zemiakov, postrúhal spolu s jednou cibuľou, pridal rozotrený cesnak, po 50 gramoch hrubej a hladkej múky a 30 gramov strúhanky, mleté čierne korenie a vajce. Ochutil majoránom a osolil. Riadne premiešal a zmes natlačil do umytých bravčových čriev. Uzatvoril uzlíkom, popichal ihlicou a upiekol vo vyhriatej rúre vo väčšom množstve tuku; občas obrátil. Podával so šalátikom z kyslej kapusty.
Pritom vždy podotkol, že Liptovské droby sú dôkazom, ako tamojšie babičky zapájali fortieľ a fantáziu aj pri tých najjednoduchších surovinách. Preto ich kuchyňa nikdy nebola fádna…
Soňa Hudecová ©
návštevy: 38331